Partizánsky boj v Cetune bol boj partizánskeho oddielu Hurban 2. partizánskej brigády J. V. Stalina s protipartizánskou jednotkou SS Edelweiss odohrávajúci sa 27. februára 1945. Na falošný podnet sa oddiel Hurban vydal do Cetuny brániť dedinčanov, ktorých mali terorizovať Nemci. Keď oddiel Hurban dorazil do dediny, začala sa paľba pripravených Nemcov. Partizánom sa podarilo vzdorovať a obec začali obkľučovať, ale po príchode privolanej nemeckej posily museli ustúpiť do hôr. V boji padlo 16 partizánov, medzi ktorými boli i veliteľ oddielu Hurban Miloš Uher a jeho zástupca Anton Jakubík.

Boj s POHG 2. decembra 1944 Pri Cetune sa prvá väčšia zrážka partizánov s POHG odohrala už 2. decembra 1944, keď sa 36členný oddiel gardistov pod velením zbrojníka Štefana Ondrejičku vydal do Cetuny prešetrovať obyvateľov podozrivych zo spolupráce s partizánmi. Počas prehliadky obce gardisti okrádali kopaničiarov. Oddiel Hurban dostal od spojok hlásenie o prítomnosti gardistov a rozhodol sa zasiahnuť. Už počas prilbižovania sa k obci došlo k náhodnej streľbe, načo sa gardisti dali na ústup. Pri kopanici Vrzavka medzi Cetunou a Bzincami sa dostali do streľby z troch strán. Padlo 9 gardistov, 3 boli zranení a 20 zajatí. O dva dni boli nájdené mŕtvoly veliteľa zásahu Štefana Ondrejičku a Františka Hodúla zastrelených partizánmi. Zajatí gardisti (mladí chlapci naverbovaní k HG od Slovenskej pracovnej služby) boli deň po prestrelke.

Predohra Podjavorinský kraj vo februári 1945 figuroval v nemeckých ústupových plánoch, ktoré však mohli byť narušené partizánskou aktivitou miestnych oddielov. Menšie partizánske oddiely mohli v rýchlych výpadoch vážne narušiť organizáciu ústupu a zásobovanie. Preto Nemci koncom februára nasadili v tejto lokalite špeciálnu protipartizánsku jednotku Abwehrgruppe 218 („Edelweiss“) pod velením skúseného SS sturmbannführera Erweina Thun von Hohenstein. Tá pozostávala z nemeckého oddielu (25 mužov), slovenského (31 mužov), kozáckeho (45 mužov) a kaukazského (40 až 50 mužov).

Slovenskej časti jednotky velil kapitán Ladislav Nižňanský. Jednotka sa zúčastňovala na protipartizánskych operáciách a podľa veliteľa Hohensteina zorganizovala asi 50 akcií, počas ktorých zajali približne 500600 ľudí a zabili 50 až 60 partizánov.

Do Moravského Lieskového Abwehrgruppe 218 prišla večer 26. februára 1945 zo Žiliny, pričom po príchode došlo k nedorozumeniam a konfliktom s tam už ubytovanými vojakmi Domobrany, keď príslušníci Abwehrgruppe 218 chceli zabrať ich ubikácie.

Operácia Protipartizánska operácia bol starostlivo naplánovaná, nakoľko jednotka mala skúsenosti z akcií proti povstalcom. Edelweissovci použili povstalecké uniformy a velitelia Hohenstein a Nižňanský si uniformy pripli sovietske vyznamenania. Akcie sa zúčastnili aj gardisti a príslušníci Domobrany.

Príprava a realizácia operácie sa podobala na predchádzajúce akcie Abwehrgruppe 218. Pred samotnou akciou bol vykonaný prieskum. Edelweissovci sa mali vydávať za rozbitý partizánsky útvar a po priblížení k partizánom ich mali zajať.. Na akcii sa zúčastnili slovenský, kaukazský a kozácky oddiel. Cetunu sa chystali uzavrieť, nakoľko mali informácie, že sa v blízkosti nachádza štáb oddielu Hurban. Pri pochode do Cetuny Nemci prinútili niekoľko civilistov, aby im ukazovali cestu a zároveň mali slúžiť ako živé štíty pri prípadnej streľbe partizánov. Bedřich Placák opisoval jednotky, „které byly přibližně stejně vystrojené jako my a skládaly se převážně z členů Vlasovovy armády rusky mluvících, takže působily na první pohled dojmem jednotek partyzánských, obsadily v tichosti 26. II. večer všechny domy obce Cetuny a vytvořily si improvizované střílny."

Ráno 27. februára už malo byť v osade asi 40 až 60 gardistov, pričom partizáni sa dozvedeli, že rabujú. Na partizánskej porade pod vedením Brunovského a Uhra s veliteľmi čiat Martinom Kavickým, Jozefom Sapákom a Jánom Ličkom padlo rozhodnutie o zaujatí bojového postavenia na kraji lesa v záchytných bodoch U Haruštiakov (stred línie — velil Uher), Záhradská (pravé krídlo — Brunovský), Hlubíková (ľavé krídlo — Jakubík). Podľa záverov porady nemal nikto podniknúť akciu bez vzájomnej dohody. Noc prebdeli partizánske jednotky na svojich stanovištiach a kvôli utajeniu nezakladali ani oheň.

Jednotku Edelweiss podporovalo asi 60 Nemcov, ktorí ich mali počas akcie zaisťovať. Osada bola obsadená bez boja. Podarilo sa im zajať jedného partizána, ktorého predviedli pred Nižňanského a Hohensteina v snahe získať informácie o rozmiestnení partizánov nad osadou. Po výsluchu sa mal partizán vrátiť medzi svojich a priviesť veliteľa, resp. vylákať ho k boju.

Podľa partizánskej verzie bola ako volavka k Uhrovi vyslaná žena uplatená nemeckým veliteľom, ktorá tvrdila, že v obci rabuje asi 40 gardistov. Miloš Uher sa rozhodol pre útok bez predchádzajúceho upovedomenia štábu brigády. Rozhodnutie chrániť kopaničiarov pri partizánskom spôsobe boja predstavovalo skôr výnimku. Dôvodom Uhrovho rozhodnutia mohol byť fakt, že v osade sa ukrývala Jeho manželka Anna s maloletou dcérou Zorou. Nie je jasné, kedy partizáni zistili, že príslušníci jednotky Edelweiss na nich chystajú pascu a či sa Uher rozhodol pre boj s týmto vedomím.

Strhla sa prudká prestrelka. Edelweissovci mali vytvorené dobré strelecké pozície v osade. Na povale hostinca bol umiestnený guľomet obsluhovaný Oldřichom Vystavělom. Paľba trvala od ranných hodín s prestrelkami až do obeda, kedy už začali niektorí členovia jednotky Edelweiss rabovať obchod a príbytky obyvateľov obce. Viliam Štulc vypovedal, že došlo k boju muža proti mužovi použitím dýk. Jednotka Edelweiss bola postupne obkľučovaná partizánmi, preto bol Ján Stančok poverený priviesť posilu z Moravského Lieskového. Do boja sa zapojila zaisťovacia nemecká jednotka a teda posily v počte približne 30 mužov už popoludní a podľa výpovede Jána Stančoka prakticky nemuseli zasiahnuť. Naopak Ján Holbus uvádza, že zásah Stančokovej posily bol rozhodujúci.

Uher vyslal pre posily na Záhradskú k Jozefovi Brunovskému svojho brata Rudolfa a pobočníka Františka Bíma. Hoci sa Brunovského skupina stihla zapojiť do boja, priebeh sa vyvíjal v neprospech partizánov. Umiestnenie nemeckých guľometov obsluhovaných Oldřichom Vystavělom a Michalom Vričanom umožňovalo krížovú paľbu a znemožňovalo akýkoľvek pohyb partizánov. Miloš Uher sa preto rozhodol guľomety zneškodniť. V blízkosti hostinca stála stodola, cez ktorú sa chcel dostať k hostincu a prekvapiť guľometčíkov. Keď pribehol k vrátam stodoly, zasiahla ho guľka.

Uhrova smrť poskytuje priestor pre špekulácie, pretože guľka ho zasiahla do chrbta. Možnosť, že ho zastrelil niekto z radov vlastnej partizánskej jednotky, bola uvažovaná prakticky ihneď po boji. Do povojnovej literatúry o histórii partizánskeho oddielu, resp. brigády, sa však takéto úvahy nedostali. Záujem na smrti veliteľa mohli podľa neskorších svedectiev mať ľudia, ktorí sa obávali prípadného Uhrovho vplyvu po vojne. Miloš Uher mal pre údajné okrádanie a obohacovanie na úkor skupiny konflikt so zásobovačom Gustávom Gavačom. Ďalšie mená spájané po vojne s Uhrovou smrťou, boli Boris Gusev, Aladár Spielman, Ján Tomeš a istý „Pišta“, ale nikomu z nich sa nikdy nič nedokázalo.

Správu o veliteľovej smrti sa ostatní dozvedeli od partizána Jána Tomeša. Zástupca veliteľa Antona Jakubíka prepadol hystérii, vytiahol pištoľ a začal kričať, že kto ho tam odbachol a „dal nesmyslný patetický povel k novému útoku„Když padl otec, ať padnou i děti!“. Vrhol sa dopredu a strhol so sebou sedem mužov. Placák sa v snahe udržať situáciu pod kontrolou vybral za ním. Jakubík bol zastrelený takmer hneď, ako začal zostupovať k osade. Placákovi zomrel v náručí.

Napriek početnej prevahe partizánov sa im nepodarilo osadu dobyť aj keď ju začali postupne obkľučovať. Zásah Nemcov, s ktorými edelweissovci prišli a následná posila dovedená Stančokom z Moravského Lieskového napokon situáciu zvrátila v ich prospech. Partizáni museli ustúpiť späť do hôr a neskôr k pôvodnému táboru štábu brigády na Kopcovom. Na nemeckej strane zavládla spokojnosť s dobre zvládnutou akciou. Boj skončil približne o 17. hodine a po skončení „previedli cez obec asi 17 partizánov rôznej národnosti, z ktorých ani jedon nebol z Moravského Lieskového.“

Mŕtvoly ďalších 14 partizánov dočasne uložili v šope roľníka Martina Slávika a po prehliadke a identifikácii (zistená bola totožnosť len jedného partizánaNikolaja Langeho zo ZSSR) ich pochovali 3. marca 1945.

Dohra Z oddielu Hurban padli alebo ostali nezvestní veliteľ Miloš Uher a zástupca Anton Jakubík a partizáni Ján Vydarený, Jozef Polanecký, Ján Miškár, Jozef Samko, Semed Semedov, Cyril Režnák, Andrzej Lewandovski, Ján Horeš, Štefan Rojkovič, Ján Pastorek, Juraj Pastorek, Pavol Môcik a Michal Chama. Ťažko ranení boli Štefan Zamec, Pavel Kobližka, Teodor Levoda, Iľja Ščerbakov, Anatolij Chamadov, František Kedroň, Konstantin Lenko a Konstantin Zaripov. Anton Kamenický udáva zrejme nadsadené straty Nemcov a edelweissovcov 196 mŕtvych a 68 ranených a túto verziu prebrala prevažná časť regionálnych publikácií. Roľník Ján Slávik, stolár Martin Hrevuš, robotník Štefan Rojko, Ján Chovanec, Ján Žáčik a cestár Matej Šidlo boli Nemcami odvlečení. Prepustený bol len Ján Chovanec, ostatní boli ako podporovatelia partizánov popravení zastrelením na novomestskom židovskom cintoríne. Obyvatelia Cetuny ohlásili na Žandárskej stanici v Horných Bzinciach materiálne škody vo výške 397 183,50 Ks.

Hoci sa podľa prameňov Abwehrgruppe 218 mala po boji vrátiť späť do Žiliny, situačná správa obvodného notárskeho úradu v Moravskom Lieskovom uvádza, že sa naďalej zúčastňovala na protipartizánskych výpravách, hoci sa im už žiadneho zajať nepodarilo. Podľa povojnovej správy sa jednotka Abwehrgruppe 218 zdržala v Moravskom Lieskovom až do 10. marca 1945. Cetunský boj bol rekonštruovaný jednak na základe výpovede partizánov, ako aj z výpovedí príslušníkov jednotky Edelweiss počas súdneho procesu z novembra 1962.

Poznámky

Referencie

Kategória:1945 na Slovensku Cetuna Kategória:Česko-slovenský odboj počas druhej svetovej vojny Kategória:Bzince pod Javorinou Kategória:Bitky v 1945