Valéry Giscard d’Estaing, celým menom Valéry Marie René Georges Giscard d’Estaing, (* 2. február 1926, Koblenz, Nemecko † 2. december 2020, Authon (Loir-et-Cher), Francúzsko)https://www.politico.eu/article/former-french-president-valery-giscard-destaing-dead-at-94/ bol francúzsky štátnik, politik, 20. prezident Francúzska a spoluknieža Andorry.www.Elysee.fr: Valéry Giscard d'Estaing
Nastúpil kariéru ako finančný inšpektor. V rokoch 1962 – 1966 bol ministrom financií a ekonomiky, potom ministrom ekonomiky v období 1966 – 1969.
Bol kandidátom za „Nezávislých republikánov“ v prezidentských voľbách v roku 1974, bol zvolený za 20. prezidenta Francúzskej republiky oproti konkurenčnému kandidátovi „Zjednotenej ľavice“ Françoisovi Mitterrandovi. Zvíťazil 19. mája 1974 s 50,81 % platných hlasov .
Počas sedemročného obdobia mandátu, od 27. mája 1974 do 21. mája 1981, dával hlasovať za dôležité reformy, napríklad za zníženie veku dospelosti na 18 rokov, povolenie rozvodov na základe obojstrannej dohody a povolenie interrupcie podľa rozhodnutia matky. Vytvoril štátny sekretariát pre záležitosti žien, zrušil „ORTF“ (úrad pre vysielanie TV a rozhlasu) a odpočúvanie telefónov a vytvoril monetárny európsky systém (SME). Bol tiež rýchlo konfrontovaný s ekonomickými problémami v rámci svojej parlamentnej väčšiny medzi dominantnými subjektami gaullistov na čele s Jacquesom Chiracom a menšinovými členmi „Zväzu pre francúzsku demokraciu“ (UDF, pravý stred), ktorých bol aj zakladateľom.
Vo volebnom boji kandidátov na prezidenta v roku 1981 stál proti Françoisovi Mitterrandovi, kandidátovi Socialistickej strany (Parti socialiste), ktorý nazbieral 51,76 % platných hlasov, čo znamenalo prehru.
Valéry Giscard d’Estaing bol predsedom regionálnej rady Auvergne (1986 – 2004) a predsedom UDF (1988 – 1996). Bojoval za federalizovanú Európu, bol predsedom „Rady o budúcnosti Európy“, ktorá sa zavŕšila Rímskou zmluvou II. Po regionálnych voľbách v 2004 sa rozhodol prejsť do „Ústavnej rady“ (Conseil constitutionnel), ktorej je členom ako bývalý prezident republiky.
Napísal viacero esejí a románov a stal sa členom Francúzskej akadémie v roku 2003, kde obsadil 16. kreslo.
Život Valéry René Marie Georges Giscard d’Estaing sa narodil v Koblenzi v Nemecku. Jeho otec mal poslanie v Porýní okupovanom francúzskymi ozbrojenými silami. Otec Edmond Giscard (1894 – 1982) sa stal Giscardom d’Estaing, inšpektorom financií, členom Francúzskeho inštitútu (Institut de France), vysokým dôstojníkom Čestnej légie. Jeho matka bola May Bardouxová (1901 – 2003). Pochádzala z rodiny poslanca Jacquesa Bardouxa, bola vnučkou Agénora Bardouxa, ministra verejných informácií, viceprezidenta Senátu.
Bolo potvrdené, že Valéry Giscard d’Estaing má predkov Ľudovíta XV. a jeho metresu Catherine Eléonore Bénard cez ich najmladšiu spoločnú dcéru Adélaïde de Saint-Germain.
Niekoľko mesiacov po Valéryho narodení bol jeho otec povolaný naspäť do Paríža. Rodina sa usídlila v 8. obvode.
Valéry Giscard d’Estaing sa učil v škole Gerson, potom na lýceu Janson-de-Sailly a na lýceu Ľudovíta Veľkého v Paríži, taktiež na lýceu Blaise-Pascal v Clermont-Ferrand na začiatku okupácie Francúzska. Zmaturoval z dvoch predmetov – filozofie a matematiky.
Po prípravnom ročníku na „Lýceu Ľudovíta Veľkého“ odišiel študovať „École polytechnique“, kde promoval v roku 1944. Prvý rok na vysokej škole bol tiež rokom začiatku vojenského výcviku. V osemnástom roku života vstúpil do 1. armády. Bojoval vo Francúzsku a Nemecku, za čo bol dekorovaný vyznamenaním „Vojnového kríža 1939 – 1945“.
Jeho prijatie na „École nationale d’administration“ (ENA) (slov. Národná škola administrácie, pre budúcich št. úradníkov) bolo uľahčené dekrétom z 19. júla 1948 dovoľujúcim promovaným polytechnikom vstúpiť na ENA bez prijímacej skúšky. Prišiel tam v „čižmách“ (z armádnej služby) a po jej ukončení začal pracovať na „Inspection générale des Finances“ v roku 1952, kde už pracoval aj jeho otec.
V roku 1948 býval v Montreali, kde bol profesorom na „Collège Stanislas“. Oženil sa 17. decembra 1952 na radnici 8. obvodu v Paríži, potom v súkromnej kaplnke rodiny de Brantes. Má štyri deti: Valérie-Anne (1953), Henri (1956), Louis (1958) a Jacinthe (1960).
Politická kariéra Začiatky (1954 – 1959) Od júna do decembra 1954, vo veku 28 rokov, bol menovaný zástupcom riaditeľa kabinetu prezidentovho poradcu Edgara Faurea. Po svojom vstupe do poslaneckej funkcie za departement Puy-de-Dôme v roku 1956 sa vzdal funkcie. V tejto poslaneckej funkcii pôsobili už jeho prastarý otec Agénor Bardoux v 19. storočí a starý otec Jacques Bardoux v 20. storočí. V tom istom roku bol menovaný za člena francúzskej delegácie na 11. schôdzi valného zhromaždenia Spojených národov. V roku 1958 dostal mandát generálneho radcu pre Puy-de-Dôme, zvolený za kantón Rochefort-Montagne, tento mandát skončil v 1974.
Počas úradu Charlesa de Gaulla (1959 – 1969) Valéry Giscard d’Estaing nastúpil do funkcie štátneho tajomníka pre financie v roku 1959 a od 19. januára 1962 ho generál de Gaulle menoval ministrom financií a hospodárstva na návrh premiéra Michela Debrého. Tento post si zachoval aj počas premiérskeho mandátu Georgesa Pompidoua, ale stal sa nepopulárnym kvôli plánu stabilizácie v roku 1963. Po znovuzvolení generála de Gaulla na post prezidenta sa tento rozhodol nahradiť ho Michelom Debréom 8. januára 1966.
Počas prvej doby vo funkcii ministra financií sa Valéry Giscard d’Estaing zaoberal projektom reorganizácie administratívy začatej jeho predchodcom Antoinom Pinayom a Wilfridom Baumgartnerom. V rámci nej dal prepojiť v roku 1962 Ministerstvo financií s ministerstvom hospodárstva. V 1965 vedenie štátnej pokladnice sa spojilo s vedením ministerstva zahraničného obchodu a znovu ustanovili vedenie predvojnových fondov dekrétom z 5. júla, zatiaľ čo služba hospodárskych a finančných štúdií prešla pod vedenie predošlého.
Návrat na Inšpektorát financií a opozícia voči de Gaullovi Valéry Giscard d’Estaing reorganizoval Generálny inšpektorát financií v období 1966 – 1967 a nechal sa zvoliť na radnici v Chamalières. V tom istom čase založil Národnú federáciu nezávislých republikánov (FNRI) vyhlásiac: „Sme súčasť centristov a vo väčšine Európania.“ Z toho titulu podporil v 1969 kandidatúru Spojeného kráľovstva za člena Európskeho hospodárskeho spoločenstva. Bol prezidentom „Commission des Finances, économie générale“ a návrhu rozpočtu Národného zhromaždenia.
Jeho vzťah ku Charlesovi de Gaullovi bol čoraz kritickejší; hovoril hlavne o osamelom výkone moci a používal formuláciu kritickej podpory, ktorú vyjadril slovami "áno, ale". Apeloval, aby sa hlasovalo „nie“ na referende 27. apríla 1969, ktorého zamietnutie spôsobilo odchod generála de Gaulla z funkcie. Počas prezidentských volieb po odchode de Gaulla sa priklonil na chvíľu ku kandidatúre Antoine Pinaya, potom sa pridal k Georgesovi Pompidouovi 30. apríla.
Minister financií v období (1969 – 1974) Georges Pompidou mu zveril ministerstvo hospodárstva a financií vo vláde Jacquesa Chaban-Delmasa (1969 – 1972), post si zachoval aj vo vláde Pierra Messmera (1972 – 1974). V tejto funkcii dal hlasovať o zákone č.73 – 7 z 3. januára 1973 o „Banque de France“.
Valéry Giscard d’Estaing sa postavil proti projektu rýchlovlakov SNCF, dával prednosť projektu aerovlaku. V 1974, počas uzavretej ministerskej rady o úsporách energie, jeden člen projektu TGV umiestnil spis na spodok kopy dokladov. Po troch hodinách diskusií schválil projekt TGV už veľmi chorý a unavený prezident Pompidou.
Aby kompenzoval rozpočtovú stratu, vzal úver, ktorý bol neskôr pre Francúzsko príliš drahý. Od roku 1967 do 1974 bol aj starostom obce Chamalières v departemente Puy-de-Dôme.
Voľby prezidenta v 1974: úspech thumb|Rok 1976, v Bielom dome 8. apríla 1974, šesť dní po skone Georgesa Pompidoua, Valéry Giscard d’Estaing oznámil svoju kandidatúru v prezidentských voľbách v 1974 na radnici v Chamalières vysvetliac svoju vôľu „Pozerať Francúzsku do hĺbky očí“. Podporovaný nezávislými republikánmi a stranou UDR, menovite Jacquesom Chiracom, predbehol bývalého premiéra gaullistov Jacquesa Chaban-Delmasa v prvom kole s 32,6 % hlasov.
Medzi dvoma kolami volieb prebehla verejná debata s Françoisom Mitterrandom, ktorá Valérymu Guiscard d’Estaingovi poskytla rozhodujúcu výhodu. Fráza „Vous n’avez pas le monopole du cœur“ (Nemáte monopol na srdce) vynikla spomedzi jeho myšlienok. Bol zvolený s 50,81 % oprávnených voličov 19. mája 1974, čím sa stal tretím prezidentom V. Francúzskej republiky a zároveň najmladším – vo veku 48 rokov. Vo svojom prejave po prísahe prezidenta vyhlásil: „Počujem ešte silné hlasy francúzskeho ľudu, ktoré požadujú zmenu. Robíme túto zmenu preňho, s ním, takým ako je svojím počtom a rôznosťou.“
Dôležité rozhodnutia 7-ročného obdobia thumb|Prezidenti J.F. Kennedy a Giscard d’Estaing v Oválnej pracovni Bieleho domu Valéry Giscard d’Estaing menoval Jacquesa Chiraca premiérom, ale vzťahy medzi nimi smerovali k druhej demisii Chiraca v 1976. Bol nahradený Raymondom Barreom, „jedným z najlepších ekonómov Francúzska“ podľa prezidenta. Na podnet prezidenta boli odsúhlasené reformy v legislatíve, ktoré menili spoločnosť do hĺbky. Rozvod na dohodu manželov, povolenie potratov, zníženie veku dospelosti z 21 na 18 rokov, atď.
Začiatok prezidentskej funkcie bol poznačený vzburou mládeže a modernizáciou. Oživil aj niekoľko národných symbolov: modrá zástava francúzskej štandardy bola nahradená svetlejšou kobaltovou modrou, ktorá vyzerala menej agresívne, Marseillaise bola hraná menej hlasno a v pomalšom rytme. Rozhovory so zahraničnými novinármi poskytoval v angličtine, pózoval pre oficiálne fotografie v kompletnom obleku, zjednodušil protokol v Elyzejskom paláci a pokúšajúc sa priblížiť ľudu viac vyhľadával možnosti ukazovať súkromie na verejnosti, hlavne na rodinných večeriach.
V priemyselnej oblasti sa angažoval za modernizáciu železničnej dopravy a dal vytvoriť štúdiu o TGV.
Sedemročné obdobie prezidentského mandátu bolo poznačené následkami dvoch ropných šokov. Kvôli šetreniu energiami obnovila vláda už staršiu zmenu letného času, čo umožnilo šetriť na večernom osvetlení. Rozhodol tiež o pokračovaní intenzifikácie programu vývoja nukleárnej energie, ktorý začal jeho predchodca. Obdobie jeho úradu je tiež poznačené rastom masovej nezamestnanosti.
Valéry Giscard d’Estaing je účastníkom stavby európskej integrácie. Obraňoval myšlienku Európskej únie už od svojich politických začiatkov. Podieľal sa na „tretej ceste“ medzi nadnárodnou Európou a Európou štátov, prispel k vytvoreniu Európskej rady a zvýšeniu právomocí Európskeho parlamentu, hlavne v rozpočtovej oblasti.
Osobne uprednostnil nahradenie trestu smrti doživotným väzením bez možnosti zmeny trestu. Udelil milosť štyrom odsúdeným na smrť a odmietol ju trom (Christian Ranucci v 1976, Jérôme Carrein a Hamida Djandoubi v 1977) požadujúc, aby trest smrti mal odstrašujúci účel, keď obete boli deti alebo slabé, zanedbávané a týrané ženy. Toto boli posledné výkony trestu smrti vo Francúzsku.
Ekonomika a sociálna oblasť Historik Jean-Charles Asselain zdôraznil, že v období prezidentského mandátu Valéry Giscard d’Estainga zostávala ekonomika na relatívne vysokej úrovni, rast HDP okolo 3 %ročne. Navyše, v roku 1980 bol verejný dlh Francúzska vzhľadom na HDP (franc. PIB) rovnaký na začiatku funkcie ako aj na jej konci.Le Monde diplomatique: Retour sur les années Giscard Podčiarkuje, že súbor ukazovateľov svedčí o skutočnom oslabení nerovností. Pomer medzi priemernými čistými príjmami riadiacich a podriadených pracujúcich bol zovretejší, hlavne preto, že bolo vyššie zaťaženie daňových odvodov z príjmov vyšších príjmových skupín. Politika silného franku a uvoľnenia cien, ktorá čelila vonkajšej konkurencii, nedovoľovala vykonávať kontrolu cien a zvyšovania cien základných potravín. Jeho mandát bol poznačený svetovou ekonomickou krízou v dôsledku druhého ropného šoku a dvojnásobným zvýšením počtu nezamestnaných.