náhľad|Slinotok je jedným z prejavov slintačky a krívačky dobytka náhľad|Erózia na spárkoch prasaťa pri SLAK
Slintačka a krívačka (SLAK) ( (), ) je akútne vysoko nákazlivé vírusové ochorenie párnokopytníkov charakterizované horúčkou, tvorbou typických pľuzgierov a áft na sliznici ústnej dutiny, na mulci, nozdrách a kopytách. Ochorenie spôsobuje vírus slintačky a krívačky, patriaci medzi RNA vírusy z čeľade Picornaviridae. Najvnímavejší k infekcii je dobytok, prasce, ovce a kozy. Človek ochorie len veľmi zriedkavo.
Slintačka a krívačka je jednou z najnákazlivejších infekčných chorôb na svete. Vylučuje sa slinami, močom, trusom, mliekom a prenáša sa kontaktom s chorými zvieratami, vzduchom (až na vzdialenosť ), ďalej tiež mechanicky na povrchu zvierat, človeka, nástrojov či dopravných prostriedkov. Chorobnosť dosahuje 100 %, úmrtnosť je u dospelých zvierat nízka (do 5 %).
Hlavným klinickým príznakom sú pľuzgiere na jazyku, v ústnej dutine, na mulci a na končatinách – kopytách a spárkoch. Pľuzgiere počas krátkej doby ochorenia praskajú a na ich mieste zostávajú afty, ktoré môžu byť kontaminované baktériami. Pre zvieratá sú tieto lézie bolestivé a v dôsledku toho dochádza k nadmernej tvorbe slín (slinotok), postihnuté zvieratá škrípu zubami, vykazujú apatiu, nechuť k žrádlu, krívajú a líhajú. Prasce, teľatá, jahňatá a kozľatá môžu náhle hynúť bez príznakov následkom myokarditídy.
Diagnostika sa vykonáva pomocou metód ako je ELISA, vírus neutralizačný test, real-time PCR iba v akreditovaných laboratóriách. Terapia sa nevykonáva a preventívne očkovanie je zakázané v celej Európskej únii od roku 1992. Iba vo výnimočných prípadoch pri vzniku ohniska a nebezpečenstva rýchleho šírenia nákazy je povolená núdzová vakcinácia zdravých zvierat okolo ohniska. Ochorenie sa vyskytuje endemicky najmä v Ázii, Afrike a v niektorých krajinách Južnej Ameriky. Výskyt ochorenia vo vyspelých krajinách s vysokou koncentráciou hospodárskych zvierat môže mať veľmi dramatický ekonomický a sociálny dopad. Príkladom je epidémia slintačky a krívačky v Západnej Európe v roku 2001, keď bolo zasiahnutých viac ako 2000 chovov dobytka a utratených okolo 5,8 milióna zvierat. Straty pri tejto katastrofe v Spojenom kráľovstve dosiahli 13 miliárd amerických dolárov, pričom likvidácia nákazy ovplyvnila aj obyčajné obyvateľstvo Británie.
História výskumu Zrejme prvé písomné zmienky o slintačke a krívačke sa datujú do roku 1594, kedy taliansky filozof a lekár Girolamo Fracastoro popísal príznaky tohoto ochorenia u dobytka. Nedá sa ale vylúčiť, že už ochorenie dobytku popísané Aristotelom 350 rokov pred našim letopočtom ako mor dobytka bol v skutočnosti SLAK. Hoci sa o pôvode SLAK nič nevedelo takmer až do konca 19. storočia, chovatelia dobytka už vedeli ako nákaze aspoň čiastočne čeliť. Išlo o metódu tzv. aftizácie, pri ktorej sa v prípade vzplanutia ohniska v chove vzala tekutina z afty kravy a pomocou štetca sa touto tekutinou nakazil všetok dobytok na farme a zvieratá v susedstve. Zvieratá tak prešli chorobou naraz, zabránilo sa tým cirkulácii vírusu v prostredí a farmy a celé územia sa rýchlejšie vysporiadali s nákazou. V Prusku bola dokonca aftizácia v roku 1781 uzákonená. Vzhľadom na obrovské straty, ktoré slintačka spôsobila na území dnešného Nemecka, vypísal v roku 1893 pruský minister poľnohospodárstva peňažnú odmenu pre toho, kto objaví príčinu ochorenia. To sa podarilo až profesorovi Friedrichovi Loefflerovi z Greisswaldu a jeho berlínskemu kolegovi Paulovi Froschovi, ktorí v rokoch 1897 – 1898 prvýkrát referovali o víruse slintačky a krívačky. Bolo to len 5 rokov od publikovania prvého objaveného vírusu – vírusu tabakovej mozaiky. Vírus slintačky a krívačky bol tak vôbec prvým popísaným vírusom spôsobujúcim ochorenie zvierat. V roku 1920 bola popísaná možnosť experimentálne replikovať vírus v morčati. Ďalší významný posun bol dosiahnutý v roku 1922, kedy bola odhalená antigénna variabilita vírusu, teda skutočnosť, že vírus existuje vo viacerých sérotypoch. Medzi prvé známe sérotypy patril sérotyp O a A. Následne bol izolovaný sérotyp C a počas 40. rokov boli v Afrike popísané sérotypy SAT1, SAT2, SAT3. Ako posledný bol objavený v roku 1954 v Pakistane sérotyp Asia-1.
Pôvodca
Pôvodcom slintačky a krívačky je RNA vírus z čeľade Picornaviridae, rodu Aphtovirus. Každá vírusová častica (virion) vírusu slintačky a krívačky (skratka FMDV) je tvorená molekulou RNA, 4 typmi štrukturálnych proteínov (VP1, VP2, VP3, VP4) a niekoľkými ďalšími neštrukturálnymi proteínmi. V elektrónovom mikroskope sa javí virion FMDV ako guľatý útvar s hladkým povrchom s veľkosťou 25 nm. Podobne ako ostatné vírusy z čeľade Picornaviridae má kapsida ikosahedrický tvar a neobsahuje žiadne lipidy. Významnou vlastnosťou FMDV je antigénna a imunologická variabilita, ktorá spočíva v existencii vírusu v rôznych sérotypoch a subtypoch. Na svete existuje celkom 7 sérotypov, ktoré sa označujú písmenami podľa oblasti, kde boli prvýkrát identifikované:
A (objavený v Nemecku a názov pochádza zo slova Allemagne = Nemecko vo francúzskom jazyku) O (názov odvodený podľa francúzskej oblasti Oise) C (objavený ako tretí v poradí a preto mu bolo priradené tretie písmeno abecedy) SAT1 (názov odvodený od južnej Afriky – South Africa Territory) SAT2 SAT3 Asia-1 (objavený v Pakistane)
Tieto sérotypy sa ďalej delia na niekoľko subtypov. Najbežnejší je sérotyp O, ktorý sa vyskytuje po celom svete.
Fyzikálno-chemické vlastnosti vírusu Vírus slintačky a krívačky je relatívne odolný voči vonkajšiemu prostrediu. Prežívanie vírusu v prostredí je veľmi variabilné a závislé na materiáli, v ktorom je vírus lokalizovaný, na pôvodnej koncentrácii vírusu, kmeni vírusu, vlhkosti, teplote a hodnote pH. Vírus je schopný prežívať napríklad na sene či slame až 20 týždňov, až 14 dní na vyschnutých výkaloch, 39 dní v moči, až 6 mesiacov v blate, 3 dni na pôde v lete a 28 dní na pôde na jeseň. Vírus je oveľa odolnejší v tkanivách ako vo vonkajšom prostredí. Teploty nad 50 °C vírus celkom inaktivujú, pri chladničkovej teplote a teplote pod bodom mrazu vírus prežíva. Pokiaľ ide o pH, vírus je schopný prežívať pri pH od 6 do 9. Pri zrení mäsa, kde pH klesá vďaka biochemickým procesom vo svalovom tkanive pod pH 6,0, sa vírus celkovo inaktivuje. Virus FMDV naopak prežíva v kostiach a lymfatických uzlinách zabitých infikovaných zvierat. Pri nedostatočnom poklese pH pri zrení mäsa môže takisto prežívať. V mlieku z infikovaných kráv je vírus prekvapivo chránený voči vyšším teplotám, pasterizácia mlieka alebo UHT ohrev však vírus bezpečne zničí. Pri výrobe syrov chráni vírus v mlieku mliečny tuk aj pri poklese pH.
Epidemiológia Slintačka a krívačka je jednou z najviac nákazlivých chorôb zvierat a ľudí vôbec na svete, čo je dané najmä rýchlou replikáciou vírusu v hostiteľovi a prenose vírusu vo forme aerosólu.
Hostiteľ left|thumb|Infikované ošípané produkujú veľké množstvo vírusu K ochoreniu sú vnímavé prakticky všetky párnokopytníky, a to predovšetkým dobytok, ovca, koza, sviňa domáca, jak, byvol, ďalej tiež všetky volne žijúci zástupcovia čeľade turovitých (napr. muflón, antilopa, pakôň), jeleňovitých (napr. jeleň, srnec, daniel), žirafovitých (napr. žirafa, okapi), sviňovitých (napr. diviak lesný, sviňa bradavičnatá). Ťavovité (napr. ťava, lama, alpaka) vykazujú veľmi nízku vnímavosť voči vírusu. Všeobecne platí, že domáce párnokopytníky sú vnímavejšie k ochoreniu ako voľne žijúce zvieratá a ďalej voľne žijúce párnokopytníky sa omnoho častejšie nakazia od domácich zvierat. Výnimku predstavuje byvol africký (Syncerus caffer), ktorý je významným zdrojom vírusu slintačky a krívačky pre dobytok v Afrike. Nepárnokopytníky nie sú k ochoreniu vnímavé. Z iných zvierat ako párnokopytníkov bol potvrdený výskyt SLAK vo voľnej prírode napríklad u slona. V laboratóriu boli experimentálne infikované myši, potkany a hydina, ale predpokladá sa, že tieto druhy sa v prirodzených podmienkach nenakazia a môžu hrať iba rolu mechanického nosiča (pozri prenos). Človek môže tiež ochorieť slintačkou, ale výskyt ochorenia u človeka je veľmi vzácny. Človek sa môže nakaziť pitím nepasterizovaného kontaminovaného mlieka alebo priamym kontaktom s chorým zvieraťom, prípadne pri práci s vírusom v laboratóriu.
Prenos SLAK sa prenáša priamym kontaktom s chorým zvieraťom a nepriamo cez kontaminované sekréty, výkaly, živé či neživé vektory (nosiče) alebo vzduchom. Živé vektory môžu byť všetky zvieratá, vrátane človeka, ktoré prenášajú vírus mechanicky, t. j. vírus je ukrytý v nich alebo na povrchu ich tela, bez toho aby sa množil. Z epizootologického hľadiska hrajú významnú rolu najmä vtáky, túlavé psy a mačky. Voľne žijúca raticová zver síce predstavuje potenciálne riziko pre chovaný dobytok, ale napríklad vo Veľkej Británii nebol nikdy preukázaný prenos SLAK z jeleňovitých na domáce zvieratá. Navyše sa u jeleňovitých nepreukázalo dlhodobejšie vylučovanie vírusu. Ďalším významným nosičom vírusu je človek. Vírus môže ľuďom priľnávať na kožu (dlane, za nechty), na oblečenie alebo na topánky. Taktiež vybavenie fariem (náradie) kontaminované vírusom alebo kontaminované kolesá a podvozky automobilov sa podieľajú na prenose SLAK. Vzduchom sa SLAK prenáša vo forme aerosólu na vzdialenosť až nad pevninou a až nad morom. Prenos vírusu je samozrejme veľmi ovplyvnený aktuálnymi klimatickými pomermi.
Zdroje nákazy Hlavným zdrojom sú predovšetkým infikované zvieratá, a to ako klinicky choré, tak aj zvieratá v inkubačnej dobe (t. j. zatiaľ bez klinických prejavov SLAK). Je to dané tým, že vírus sa vylučuje všetkými sekrétmi a výkalmi už 2 – 3 dni pred prepuknutím klinických príznakov. Vírus FMDV je možné nájsť vo vydychovanom vzduchu infikovaných zvierat, v moči, truse, slinách, mlieku a sperme. Zdrojom vírusu môžu byť tiež tzv. „trvalí nosiči“, ktorí sú definovaní ako zvieratá, pri ktorých sa vírus vylučuje aj po 28. dni infekcie a neskôr. U byvolov v Afrike bolo preukázané, že niektorí jedinci môžu vylučovať FMDV až po dobu 5 rokov. Aerosól obsahujúci vírusové partikule FMDV je najvýznamnejším zdrojom infekcie pre dobytok, ovce a kozy. Uvádza sa, že najviac aerosólu vyprodukujú infikované prasce, potom dobytok a ovce. Na druhej strane dobytok nakazený slintačkou a krívačkou vyprodukuje najviac vírusu FMDV zo všetkých druhov a je tak považovaný za dominantný zdroj kontaminácie prostredia. Pre názornosť: jedna krava počas prvého týždňa choroby kontaminuje svojimi exkrétmi (sliny, moč, trus, tekutina z prasknutých pľuzgierov) prostredie viac ako jednou miliardou infekčných jednotiek. Mäso a mäsové výrobky pochádzajúce z infikovaných zvierat sú ďalším významným zdrojom vírusu, ale iba v prípade, pokiaľ pH v mäse nekleslo pod 6,0 alebo mäsové výrobky neboli tepelne spracované.
Výskyt right|280px|thumb|Štáty, z ktorých bol v rokoch 1990 – 2002 hlásený výskyt slintačky a krívačky spôsobený sérotypom 0 Slintačka a krívačka je rozšírená takmer po celom svete, pričom k rapídnemu globálnemu šíreniu došlo najmä po druhej svetovej vojne. V súčasnej dobe sa SLAK vyskytuje endemicky predovšetkým na Strednom východe, v Afrike, niektorých častiach Ázie a v Južnej Amerike. Svetová organizácia pre zdravie zvierat (OIE, anglicky The World Organisation for Animal Health) delí krajiny podľa výskytu SLAK do troch kategórií: 1. štáty prostej SLAK bez vakcinácie, 2. štáty prostej SLAK s použitím vakcinácie, 3. štáty s výskytom SLAK. Každá kategória je presne definovaná a toto delenie má zásadný vplyv na medzinárodný obchod so živými zvieratami a živočíšnymi produktmi.
Jedinou krajinou, kde slintačka nebola nikdy hlásená, je Nový Zéland. Medzi oblasti, kde sa choroba nevyskytla už veľa rokov, patrí Austrália, Severná a Stredná Amerika. Napríklad v Severnej Amerike bola slintačka a krívačka naposledy hlásená v roku 1929 v USA, 1952 v Kanade a v roku 1954 v Mexiku. Na území Česka bola slintačka a krívačka naposledy diagnostikovaná v roku 1975.
Vývoj v Európe