Dejiny Anglicka sú podobné dejinám Británie do doby vpádu Sasov. V prehistorickom období bol postavený komplex menhirov a kamenných kruhov v Stonehenge. V dobe rozkvetu Rímskej ríše ovládali Britániu Rimania. Ich vláda trvala až zhruba do roku 410 a za ich panovania vzniklo niekoľko kráľovstiev. Neskôr získali kontrolu nad Anglickom Anglosasi. V období okolo roku 800 sa ostrov stal terčom nájazdov Vikingov. V roku 1066 do Anglicka vpadli a ovládli ju Normani. Počas renesancie vládli v Anglicku Tudorovci. Anglicko ovládlo Wales v 12. storočí a na začiatku 18. storočia sa spojilo so Škótskom.
Ranná história thumb|right|Menhiry v Stonehenge Archeologické nálezy signalizujú, že oblasť južnej Británie bola osídlená skôr než ostatné časti ostrova. Dôvodom boli priaznivejšie klimatické podmienky v dobách medzi jednotlivými ľadovými dobami. Prvá historická zmienka o tomto území pochádza z Massaliote Periplus, námorníckej príručky pochádzajúcej asi zo 6. storočia pred Kr., i keď obchodné a kultúrne spojenie existovalo už dávno predtým. Pytheas z Massalie popísal svoju obchodnú cestu na ostrov asi v roku 325 pred Kr.
Neskorší autori napríklad Plínius starší alebo Diodoros Sicílsky sa zmieňujú o dovoze cínu z juhu Británie, ale existuje len málo historických prameňov o živote ľudí na ostrove z tej doby. Tacitus napríklad uvádza, že rozdiely v jazyku používanom na ostrove a v južnej Galii nie sú veľké a podobné sú i telesné proporcie.
Rimania thumb|right|Hadriánov val Rimania vpadli pod vedením Julia Caesara do Británie najprv neúspešne v roku 55 pred Kr. a potom úspešne nasledujúci rok. Do ovládnutia Británie Rimanmi bol počet obyvateľov relatívne stabilný a ich jazykom bola keltčina. Druhá invázia Rimanov bola začatá v dobe vlády cisára Claudia v roku 43. Počas nasledujúcich 40 rokov Rímska ríša ovládla Anglicko, Wales a väčšiu časť nížin Škótska a ich vláda trvala zhruba do roku 410.
Anglosasi V dobe po odchode Rimanov okolo roku 410 začali Anglicko osídľovať germánske kmene označované spoločným názvom Anglosasi. Boli to Jutovia (osídľovali Kent, Isle of Wight a časť pobrežia Hampshire), Sasi (v oblastiach na juh od Temže, v Essexe a Middlesexe) a Anglovia (Norfolk, Suffolk, Midlands a sever).
Okolo roku 495 v bitke pri Mons Badonicus porazili Briti anglosaské vojsko a zastavili tak na niekoľko desaťročí ich postup na západ. Anglosaská expanzia pokračovala v 6. storočí i keď informácia o ich postupe nie je doložená historickými záznamami. Jednou z mála dokumentovaných udalostí je bitka pri Deorhame z roku 577, po ktorej Sasi obsadili Cirencester, Gloucester a Bath a získali prístup k Bristolskému kanálu a oddelili tak Britov zo západu od tých vo Walese. Víťazstvo Sasov v bitke pri Chesteri okolo roku 616 podobne rozdelilo Britov vo Walese a v Cumbrii. V polovici 7. storočia vytesnili Anglosasi pôvodných obyvateľov do územia, ktorého hranice zhruba odpovedajú hraniciam súčasného Walesu.
Kresťanstvo a vláda siedmich kráľovstiev Kresťanstvo sa medzi Anglosasov začalo šíriť okolo roku 600. Prvým arcibiskupom canterburským bol ustanovený v roku 597 Augustín z Canterbury. V roku 601 Augustín pokrstil anglosaského kráľa Æthelberhta. Kresťanstvo sa potom ďalej rozširovalo v 8. storočí misiami Anglosasov i na kontinent a okolo roku 800 sa stalo prevažujúcim náboženstvom i vo Franskej ríši.
V 7. a 8. storočí sa vplyv a moc presúvala medzi jednotlivé kráľovstvá. Toto obdobie býva označované ako vláda siedmich kráľovstiev. Tento termín je založený na existencii siedmich dôležitých kráľovstiev na juhu Anglicka – Northumbria, Mercia, Kent, Východné Anglicko, Essex, Sussex a Wessex. V strednom Anglicku v tej dobe existovali kráľovstvá Hwice, Magonsaete, Lindsey a Stredné Anglicko.
Vikingovia Prvým útokom Vikingov zaznamenaným v Anglosaskej kronike bolo napadnutie kláštora v Lindisfarne v roku 793. Predpokladá sa, že v tej dobe už Vikingovia obsadili Orkneje a Shetlandy. Nájazdy Vikingov boli na krátku dobu odrazené vojskom vedeným Alfrédom Veľkým po bitke pri Edingtone v roku 878 ale ich vplyv silnel a bol významným impulzom pre vytvorenie kráľovstva Alby, ktoré neskôr položilo základ vzniku Škótska. Obsadenie Northumbrie, severozápadnej Mercie a východného Anglicka Vikingmi prispelo k vytváraniu ich osád na tomto území. Na konci obdobia svojej vlády v roku 899 bol Alfréd Veľký jediným nezávislým anglickým kráľom. Ovládal Wessex, prostredníctvom svojho zaťa Ethelreda Merciu a Waleské kráľovstvo ho uznávalo ako svojho ochrancu.
Zjednotenie Anglicka thumb|left|Eduard I. Starší Po Alfrédovej smrti v roku 899 nastúpil na trón jeho syn Eduard I. Starší. Ten spolu s Ethelredom začal expanziu a pokračoval v stavbe pevností a opevnených miest podľa otcovho vzoru. Jeho syn Athelstan pokračoval v rozširovaní území svojho vplyvu a bol prvým kráľom, ktorý ovládal celé územie zahrňujúce dnešné Anglicko.
Jeho moc vyvolala odpor medzi ostatnými kráľmi Británie. Rozhodujúcim stretnutím bola bitka pri Brunanburghu, kde Ethelstan porazil zjednotené škótske a vikingské vojská. Toto zjednotenie ale nemalo trvalý charakter a Ethelstanovi následníci Edmund II. a Eadred stratili vplyv nad Northumbriou. Až Edgar dosiahol stabilizáciu kráľovstva v hraniciach dosiahnutých Ethelstanom.
Dáni a vpád Normanov Na konci 10. storočia na Anglicko znovu zaútočili severania zo Škandinávie. Ethelred stratil vplyv nad časťou územia v prospech Sweyna, ale po jeho smrti svoju vládu znovu obnovil. Ethelredov syn Edmund II. zomrel krátko po nástupe na trón a kráľom Anglicka sa stal Sweynov syn Knut Veľký. V dobe jeho panovania bolo Anglicko centrom ríše zahŕňajúcej i Dánsko a Nórsko.
Knutovým následníkom sa stal jeho syn, ale v roku 1042 sa stal anglickým kráľom následník domácej dynastie Eduard Vyznávač. Ten zomrel v roku 1066 bez priameho následníka, čo viedlo k sporom medzi tými, ktorí si robili nárok na anglický trón. Po Eduardovej smrti bol menovaný anglickým panovníkom Harold II., ktorý musel vzdorovať nárokom Haralda III. (podporovaného Haroldovým bratom Godwinom), Sweyna II. a Viliama Dobyvateľa.
Pod Haroldovým vedením Angličania porazili Haralda a dánske vojsko v bitke pri Stamford Bridge, ale boli porazení normanským vojskom vedeným Viliamom I. v bitke pri Hastingse. Následný odpor voči Normanom bol potlačený a Viliam bol na Vianoce v roku 1066 korunovaný za anglického kráľa. V nasledujúcich piatich rokoch musel potlačiť povstania v rôznych častiach Anglicka a čeliť dánskej invázii, ale bol úspešný a stabilizoval svoju moc.
Normani thumb|right|Tapiséria z Bayeux s výjavmi bitky pri Hastingse Ovládnutie Anglicka Normanmi bol dôležitý medzník v histórii Anglicka. Viliam nariadil spísať pozemkovú knihu, ktorá obsahovala súpis obyvateľov, pôdy a nehnuteľností, ktoré vlastnili, aby tak zaistil výber daní. Počas ďalších dvadsiatich rokov prešlo vlastníctvo väčšiny pozemkov do rúk Normanov, ktorí tiež obsadili významné pozície v štátnej správe a cirkvi.
Obdobie stredoveku v Anglicku sa vyznačovalo občianskymi vojnami, medzinárodnými konfliktmi a politickými intrigami medzi aristokraciou a kráľovským dvorom. Anglicko bolo v tej dobe sebestačné v produkcii potravín a jeho hlavným vývozným artiklom bola vlna exportovaná hlavne na kontinent, kde sa z nej tkalo súkno. Anglický textilný priemysel vznikal v 15. storočí a bol základom akumulácie kapitálu.
Henrich I. sa snažil reformovať a stabilizovať kráľovstvo. Jeho zámerom bolo upokojenie rozporov medzi anglosaskou a normanskou časťou spoločnosti. Jeho úsilie bolo vážne narušené po smrti jeho syna Viliama Adelina v novembri 1120. V dobe vlády Štefana III. z Blois došlo k presunu vplyvu na stranu šľachty. Štefan chcel potlačiť výbojných Škótov a Walesanov a tak rozdal veľké množstvo pôdy. Jeho spor so sesternicou Matildou viedol k občianskej vojne v rokoch 1139 až 1153.
Plantagenetovci Po smrti Štefanovho syna Eustaca v roku 1153 sa Štefan dohodol s Henrichom z Anjou (neskôr Henrichom II.) na rozdelení vplyvu a na tom, že bude Štefanovým následníkom. Henrich II. rozšíril svoju moc i na Írsko, Škótsko, Wales a niektoré časti Francúzska.
V dobe panovania Henricha II. došlo k návratu moci z barónov na panovníka. Boli obmedzené i niektoré legislatívne právomoci cirkvi v prospech kráľa. V tej dobe nastali i legislatívne zmeny a odklon od feudalizmu. Vytvorila sa tiež vrstva angloangevinskej a angloakvitánskej aristokracie. thumb|left|Kráľ Ján Bezzemok potvrdzujúci záväzky Magny charty Henrichov následník Richard I. Levie srdce bol značne zaneprázdnený vojnovými konfliktmi v zahraničí. Zúčastnil sa Tretej križiackej výpravy a bránil svoje francúzske teritória proti Filipovi II. Augustovi Jeho mladší brat Ján Bezzemok, ktorý nastúpil po ňom, nebol tak úspešný. Po katastrofálnej porážke v bitke pri Bouvines stratil Normandiu a mnohé ďalšie francúzske územia. Dokázal si tiež znepriateliť vedúcich predstaviteľov šľachty a cirkvi, ktorí ho v roku 1215 prinútili podpísať Magnu Chartu, ktorá legislatívne obmedzila právomoci panovníka.
Jánov syn Henrich III. bol korunovaný iba v deviatich rokoch. Obdobie jeho vlády bolo poznamenané množstvom povstaní a občianskych vojen, spôsobených hlavne neschopnosťou vlády a Henrichovou závislosťou na francúzskom dvore. Jedna z týchto vzbúr vedená Simonom de Montfortom bola dôležitá vznikom jedného z predchodcov parlamentu.
Vláda Eduarda I. bola úspešnejšia. Posilnil svoju moc vydaním mnohých zákonov a zvolal prvý oficiálny Anglický parlament. Podrobil si Wales a dokázal, i za cenu nákladnej vojenskej akcie, podrobiť Škótsko. Jeho syn Eduard II. utrpel v bitke pri Bannockburne porážku, ale boje pokračovali až do začiatku vlády Eduarda III. a skončili podpisom mierovej dohody z Northamptonu v roku 1328, ktorá uznala škótsku nezávislosť.
Eduard III. daroval pôdu mnohým šľachtickým rodinám. Vzhľadom k tomu, že pôda znamenala moc, títo ľudia sa mohli snažiť ovplyvňovať mocenské rozloženie síl na dvore. Arogantné metódy Richarda II. a ich vyvlastnenie v roku 1399 Henrichom IV. zvýšili ich nespokojnosť. Tieto rozpory sa vystupňovali za jeho vlády v roku 1422 vplyvom jeho slabosti a duševnej nestability. Pretože nebol schopný kontrolovať svojich poddaných, začala občianska vojna. Táto vojna je známa ako Vojna ruží a hoci išlo len o malé množstvo malých bitiek, autorita panovníka bola poškodená. Pozíciu dvora sa snažil zlepšiť Eduard IV. a obnova vplyvu kráľa bola dokončená za Henricha VII.
Tudorovci
thumb|Henrich VIII. Vojna ruží kulminovala víťazstvom relatívne málo známeho Henricha Tudora v bitke pri Bosworthe, kde bol zabitý Richard III. a bolo potvrdené víťazstvom Lancasterovcov. I keď je z historického hľadiska bitka pri Bosworthe považovaná za koniec Vojny ruží, musel Henrich VII. ešte neskôr odrážať snahu dvoch uchádzačov o trón podporovaných rodom Yorkovcov. Prvým z nich bol Lambert Simnel, porazený v bitke pri Stoke, a druhým bol Perkin Warbek obesený v roku 1499 po niekoľkoročnej snahe poraziť kráľa.
Henrich VIII. sa rozišiel s rímskokatolíckou cirkvou kvôli problémom s rozvodom s Katarínou Aragónskou. I keď nebol protestantom, rozkol s pápežom viedol k odklonu Anglicka od katolicizmu. Významnou obeťou tohto rozkolu bol kráľov kancelár sir Thomas More. Nasledovalo obdobie náboženských a politických otrasov, ktoré viedli k anglickej reformácii. Kráľ zrušil kláštory a zabavil väčšinu majetku cirkvi.
Henrich VIII. mal troch potomkov. Prvý nástupcom v roku 1547 bol desaťročný Eduard VI. Jeho strýko Edward Seymour dostal v marci 1547 od Henricha VIII. výsadnú listinu, ktorá mu zverovala veľké pravomoci. Jeho štýl vládnutia bol ale dôvodom vzniku mnohých vzbúr a tak bol regentskou radou nahradený Johnom Dudleyom. thumb|left|Kráľovná Alžbeta I.