Gottfried Wilhelm Leibniz (* 1. júl 1646, Lipsko, Saské kurfirstvo, Svätá rímska ríša nemeckého národa – † 14. november 1716, Hannover, Pruské kráľovstvo, Svätá rímska ríša nemeckého národa) bol nemecký filozof, predstaviteľ novovekého racionalizmu, fyzik, matematik, diplomat, jeden z posledných polyhistorov a iniciátorov ekumenických snáh. Leibnizovi išlo o hľadanie kompromisu medzi apriórnou vedou, teológiou a empirizmom.
Leibniz prišiel s pokusom odlišným spôsobom ako Spinoza prekonať descartovský dualizmus.
Biografia
Detstvo a mladosť (1646 – 1666)
Gottfried Wilhelm (von) Leibniz sa narodil dňa 1. júla 1646 (v pôvodnom kalendári 21. júna) v Lipsku. Jeho detstvo už v šiestich rokoch veku poznamenala smrť otca, ktorý bol profesorom etickej filozofie. Práve vďaka širokému vzdelaniu svojho otca mladý Gottfried získal prístup k výbornej rodinnej knižnici a už v tomto veku započína jeho systematická samovýuka, ktorá z neho urobila jedného z najvýznamnejších polyhistorov v nemeckých i európskych dejinách. Takto si osvojil už v detstve široké vzdelanie, a preto mu bol umožnený vstup na univerzitné štúdiá v Lipsku už v pätnástich rokoch. Leibniz sám študoval latinčinu a vďaka nej spoznával klasické diela literatúry a filozofie vrátane diel Platóna, Aristotela a neskorších scholastikov.
V roku 1663 získal na univerzite v Lipsku titul bakalára za úspešnú obhajobu diela Metafyzická rozprava o princípe individuácie. Následne pokračoval v štúdiu práva. Doktorát mal získať už ako dvadsaťročný, čo mu univerzita v Lipsku kvôli nízkemu veku odoprela, preto šiel na univerzitu v Altdorfe, kde doktorát úspešne dosiahol. Stalo sa tak po obhajobe dizertačnej práce O spletitých prípadoch práva v roku 1666. Bola mu ponúknutá profesúra, ale on sa akademickej dráhy vzdal a svoje služby zasvätil štátnej politike a praktickým problémom. Neskôr Leibniz študoval v Jene matematiku, na ktorú sa v rámci samovýuky dôkladne pripravil, o čom svedčí aj jeho práca z roku 1666 Dizertácia o umení kombinovania.
Politické úsilie a diplomatická kariéra (1666 – 1676)
Leibniz sa narodil do ťažkého obdobia nemeckých dejín, ktoré bolo poznačené krutými náboženskými výbojmi Tridsaťročnej vojny (1618 – 1648). Nemecké krajiny boli úplne spustošené a konfesionálne úzkostlivo prerozdelené. Preto si Leibniz zaumienil jednak dohodnúť mier a obmedziť tak výboje francúzskeho kráľa Ľudovíta XIV., ktorý ohrozoval Holandsko a tiež jeho nemeckú domovinu, a jednak v rámci ekumenických túžob zjednotiť katolícku a protestantskú konfesiu – inými slovami obnoviť jednotu západného kresťanstva. Boli to veľmi odvážne predsavzatia. Európa bola výrazne oslabená vnútornými náboženskými rozbrojmi, čo motivovalo Leibniza k výzve, aby sa ako kresťansky poňatá zjednotila v boji proti nekresťanskému svetu (napríklad voči imperialistickej Osmanskej ríši). Ako ctihodné uspokojenie pre francúzskeho kráľa Ľudovíta XIV., ktoré by ho odvrátilo od úmyslu bojovať proti Holandsku a nemeckým krajinám, malo byť na návrh Leibniza víťazoslávne obsadenie Egypta. Leibniz však nebol vyslyšaný.
Napriek neúspechu na francúzskom kráľovskom dvore strávil Leibniz štyri pracovné a študijné roky v Paríži (1672 – 1676). Tu sa stretol s filozofom Spinozom a podrobne sa venoval jeho rukopisom (konkrétne dielu Etika). Naštudoval si Descartovu i Spinozovu metafyziku a nadviazal kontakt s fyzikom Huygensom, ktorý ho uviedol „do hĺbok matematickej vedy“. V Paríži sa tiež zaslúžil o niekoľko významných matematických objavov (napr. diferenciálny počet). Viedol už vtedy bohatú korešpondenciu – vraj si dopisoval s viac ako 600 osobnosťami. Nadviazal tiež kontakt s filozofom Malebrancheom, s ktorým sa zhodol, že Descartova matematická metóda je užitočná. Zároveň však odmietol karteziánsku mechanistickú fyziku.
Pobyt a práca v Hannoveri (1676 – 1716)
V roku 1676 sa presťahoval do mesta Hannover, kde sa stal knihovníkom, historikom brunswického vojvodu a jeho dvorným poradcom. Práve z tohto obdobia pochádza množstvo jeho korešpondencie, v ktorom pojednáva so svojimi priateľmi možnosti zjednotenia Katolíckej cirkvi a protestantských cirkví. Hannover sa stal Leibnizovým domovom, z ktorého občas vycestoval na časovo náročné cesty do Ríma, Viedne a Berlína. Práve v Berlíne založil v roku 1700 Pruskú akadémiu vied a stal sa jej doživotným predsedom. V rámci jej snáh nadviazal styk aj s ruským cárom Petrom Veľkým, s ktorým diskutoval o podpore vied a kultúrno-vedeckej spolupráce európskych národov.
Leibniz sa celý život usiloval o jednotu kresťanských cirkví, preto bolo preňho veľkým sklamaním, keď v roku 1685 francúzsky kráľ Ľudovít XIV. zrušil Nantský edikt, čo viedlo ku krvavému prenasledovaniu hugenotov. Dokonca písal teologické spisy, v ktorých zdôrazňoval to, čo všetky cirkvi spája.
V Hannoveri sa naďalej venoval právnickej praxi a písaniu vedeckých a filozofických diel. Bol skutočným polyhistorom, ktorý obohatil nielen matematiku, teológiu a filozofiu, ale aj techniku vďaka jeho vynálezom rôznych hodín, veterných mlynov, hydraulických lisov. Úspech zaznamenal aj na poli geológie a inžinierstva.
Úmrtie
Gottfried Wilhelm Leibniz zomrel 14. novembra 1716 v Hannoveri osamelý (nikdy sa neoženil), ale vždy verne pracovitý a oddaný vede a filozofii. Napriek vynikajúcim výsledkom, ktoré znamená jeho celoživotné dielo, mal pohreb tichý a pokojný bez významnejšej pocty. Pruská akadémia vied mu však venovala dôstojný nekrológ.
Diela
Metafyzická rozprava o princípe individuácie (1663) O spletitých prípadoch práva (1666) Dizertácia o umení kombinovania (1666) Rozprava o metafyzike (1686) Nová sústava prírody (1695) Nové eseje o ľudskom poznaní (1704; alebo Nové úvahy o ľudskom rozume) Eseje teodícey (1710; alebo Teodícea) Monadológia (1712 – 1714 vo Viedni) Princípy prírody a milosti (1712 – 1714 vo Viedni) množstvo zápiskov, rukopisov a korešpondencie venujúcej sa okrem filozofie a matematiky aj biológii, medicíne, politike, psychológii, lingvistike a informatike, etike, histórii a filológii uverejnené matematické články v nemeckom vedeckom časopise Acta Eruditorum príležitostné verše
Filozofia Všeobecná veda Leibniza mnohí považujú za metafyzického génia a významného náboženského apologétu. Bol presvedčený, že filozofia musí mať náboženské a mravné zameranie. Základnou premisou, z ktorej vždy vychádzal, bola myšlienka, že medzi zbožnosťou a rozumom nejestvuje žiadny rozpor. Rozum je schopný dokázať metafyzické pravdy, ale len pomocou správnej metódy. Matematika sa tu stáva dôležitým nástrojom, ako overiť logické techniky pri filozofickom (a inom vedeckom) skúmaní. Takto Leibniz vyzdvihol všestrannú spoluprácu všetkých vied (filozofie, matematiky, teológie i prírodných vied), utvárajúc jednu všeobecnú vedu (lat. scientia generalis), v ktorej vládne sebaistá harmónia (pozri aj časť Predurčená harmónia a Boh). Táto harmónia má byť odrazom všeobecného súladu všetkého jestvujúcna. Možno hovoriť priamo o obrane „konzistentnosti ľudského myslenia o reálnom svete“.
Základom všeobecnej vedy má byť skalopevné východisko, z ktorého možno deduktívne všetko odvodzovať. Toto východisko, inšpirované Aristotelovými kategóriami, hľadal Leibniz na pôde matematiky. Zároveň veril, že ľudská myseľ dokáže vypracovať všeobecnú vedeckú metódu, ktorá v kontexte analýzy a syntézy vytvára spoločnú logiku všetkých vied. Predmet analýzy Leibniz rozširuje na celý súbor znalostí ľudstva, čím vyzýva na dôkladnú inventúru spoľahlivého poznania. Jednotlivé poznatky by mali byť reprezentované symbolmi alebo číslami, čím by sa ľahšie deduktívne pracovalo a odvodzovali by sa zložitejšie pravdy. Leibniz takto predstavil svoju túžbu vytvoriť všeobecný (matematický, ale aj diplomatický) jazyk. Dedukcia symbolov a čísel má mať za cieľ analyzovať všeobecné poznanie dovtedy, kým nedosiahne úroveň najjednoduchších právd resp. výrokov. Išlo by o akúsi kolekciu jednoduchých myšlienok, „abecedu ľudského myslenia“. Podľa Leibniza následne syntéza, čerpajúca informácie zo základnej abecedy, bude neomylná a úplne spoľahlivá. Takto sa Leibniz zaradil medzi najvýznamnejších racionalistov 18. storočia, ktorí boli presvedčení, že ľudský rozum vie sám spoznať a odvodiť pravdivé tvrdenia o realite (aj bez empírie).
Leibniz však rozhodne nemôže byť obvinený zo žiadnej racionalistickej naivity, ako by ho mohol vidieť osvietenský empirizmus – dôrazne totiž rozlišoval medzi metafyzickou a matematickou istotou na jednej strane a istotou v praktickej sfére na druhej strane. V osobnej a verejnej činnosti odporúča obozretnosť – verí, že by bolo najlepšie keby rýdzo racionálna argumentácia bola podporená aj experimentálne (teda empiricky). Rovnako sa treba zachovať aj v prípade politiky a etiky.
Úsilie vytvoriť všeobecnú vedu prejavoval už filozof Francis Bacon (1561 – 1626). Ako on, tak i Leibniz si uvedomoval, že ľudstvo nemá vytvorené žiadne univerzálne kompendium všetkého poznania a jeho vytvorenie presahuje možnosti jednotlivca. Preto Leibniz vyzýva, aby vedci, filozofi a teológovia spolupracovali vo vedeckých spoločnostiach (akou bola napríklad Pruská akadémia vied, ktorú založil v roku 1700 v Berlíne). Tu by také kompendium (tzv. encyklopédiu) vytvoriť možno dokázali.
Metafyzika a ontológia Základné apriórne princípy Gottfried Wilhelm Leibniz sa svojou bohatou korešpondenciou a spismi zaradil medzi veľkých predstaviteľov racionalizmu sedemnásteho resp. osemnásteho storočia. V kontexte snáh o stanovenie základov poznania formálnym spôsobom Leibniz vymedzil tri základné, priam až axiomatické princípy, ktorými sa riadia všetky esencie a existencie a pomocou ktorých sa deduktívnou metódou a analýzou môžu odvodzovať ďalšie pravdy (pravdivé tvrdenia). Tieto tri princípy sú základom jeho metafyziky a úzko súvisia s ontologickou predstavou o individuálnej substancii. Tá sa dá vyjadriť nasledovne.
Vetná formulácia „S je P“ (subjekt je predikát) naznačuje, že P je atribútom subjektu S. Tento atribút je v subjekte zahrnutý a dá sa analyticky z neho vyvodiť. Kľúčovým problémom v Leibnizovej ontológii je práve pojem substancie. Čo je substancia? Ak je S ako subjekt substanciou a platí „S je P“, je substancia predikátom? To nie, pretože by to znamenalo to isté ako tvrdiť, že substancia je totožná so svojím atribútom. Lenže ani tvrdenie, že substancia je substrátom bez atribútov nie je správna, pretože by takáto úvaha viedla k presvedčeniu, že jestvuje jediná prasubstancia. To by sme hovorili o monizme, ktorý preferoval Baruch Spinoza a voči ktorému sa Leibniz chcel vzoprieť, aby obhájil nezávislosť Boha na stvorenstve. Leibniz napokon siahol po klasickej (staroveko-scholastickej) verzii substancie ako individuálnej podstaty, ktorá je práve tým atribútom, ktorý robí substanciu substanciou. Túto teóriu o substancii Leibniz aplikuje aj na výroky a skúma kontrolu ich verifikácie. A práve verifikácia výrokov typu „S je P“ je prepojená s tromi základnými logickými princípmi, ktoré ju (resp. rozum) riadia.
Princíp dostatočného dôvodu Táto axióma je pre Leibnizov systém rozhodujúca. Leibniz vraví: „Nihil est sine ratione.“ Nič nie je bez dostatočného dôvodu. Všetky substancie, a teda aj všetky ich predikáty – a teda aj všetky tvrdenia a výroky – musia mať dostatočné racionálne zdôvodnenie. V prípade substancií musia ony mať dostatočné zdôvodnenie, prečo jestvujú a prečo jestvujú akurát tak, ako jestvujú. V prípade výrokov je kľúčová ich verifikácia – čiže každý výrok podľa tohto prvého princípu musí mať svoje dostatočné logické zdôvodnenie, prečo je pravdivý. Každý pravdivý výrok sa riadi týmto princípom priam direktívnym spôsobom.