thumb|Rodný dom Benedikta XVI. Benedikt XVI., občianskym menom (* 16. apríl 1927, Marktl am Inn, Bavorsko, Nemecká ríša – † 31. december 2022, Monastero Mater Ecclesiae, Vatikán) bol nemecký duchovný a emeritný pápež. Pápežský úrad zastával od 19. apríla 2005 do 28. februára 2013.http://www.vatican.va/holy_father/benedict_xvi/index_ge.htm Bol 265. pápežom Katolíckej cirkvi, prvým nemeckým pápežom od roku 1523 (po Hadriánovi VI.) a prvým pápežom od roku 1294 (po Celestínovi V.), ktorý dobrovoľne abdikoval.
Pred svojím zvolením bol blízkym spolupracovníkom svojho predchodcu Jána Pavla II. Od roku 1981 až do smrti Jána Pavla II. zastával úrad prefekta Kongregácie pre náuku viery. Z týchto čias má prezývku Boží rotvajler.<ref name="Pan Papež">„Osud Benediktovi XVI. nadělil poněkud přísnou tvář, ale on sám přezdívku ‚rotvajler boží‘ přijal s vtipem.“ – </ref>
Život Mladosť Joseph Ratzinger sa narodil na Bielu sobotu 16. apríla 1927 o 4:15 ráno v Marktl am Inn (Bavorsko) ako syn policajta; jeho matka pochádzala z Južného Tirolska. Pokrstený bol hneď v to isté ráno o 8:30 novoposvätenou veľkonočnou vodou. Jeho otec Joseph bol prísny, ale spravodlivý žandár a presvedčený odporca nacizmu. Jeho matka Mária, rodená Peintnerová, bola nemanželským dieťaťom a pred svadbou pracovala ako kuchárka. Mal súrodencov Mariu (narodenú v roku 1921) a Georga (narodeného v roku 1924). Vyrastal v hlboko veriacej rodine. 11. júla 1929, dva roky po jeho narodení, sa rodina presťahovala do Tittmoningu an der Salzach, mesta, ktoré neskôr označil za svoju „krajinu snov“ a kde v barokovom kláštornom kostole získal prvé hlboké náboženské dojmy. Pre otcove konflikty s miestnymi jednotkami SA sa rodina 5. decembra 1932 presťahovala do Aschau am Inn, kde chodil do základnej školy a vynikal ako výborný žiak. V 30. rokoch 20. storočia, po uchopení moci národnými socialistami, kúpil jeho otec v roku 1933 za 5500 ríšskych mariek malý sedliacky dom v Hufschlagu pri Traunsteine, pretože sa obával, že bude vojna, a tak bude lepšie vlastniť dom s pôdou. Kardinál Ratzinger vo svojej autobiografii „Aus meinem Leben“ (Z môjho života) v roku 1998 k tomu poznamenal: „nebolo vôbec ľahké povedať, kde som vlastne doma. Môj otec bol ako policajt opakovane prekladaný, takže sme boli často ako na vandrovke. Až keď v roku 1937 odišiel ako 60-ročný do dôchodku, mohli sme sa nasťahovať do domu v Hufschlagu pri Traunsteine, ktorý sa potom stal naším vlastným domovom.“ Od apríla 1937 začal Joseph navštevovať humanistické gymnázium v Traunsteine, kde vynikal najmä v klasických jazykoch, a 16. apríla 1939 vstúpil do arcibiskupského študijného seminára sv. Michala v Traunsteine, hoci mu tamojší prísny režim internátu nevyhovoval.
II. svetová vojna Budovu seminára na začiatku vojny zhabala armáda na účely vojenského lazaretu a študenti si museli hľadať náhradné ubytovanie. V roku 1941 bol Ratzinger, ako všetci štrnásťroční chlapci, zapísaný do Hitlerjugend. Ako nepríliš nadšený člen odmietal chodiť na schôdze. Jeho otec bol nepriateľ fašizmu. Jeden z Ratzingerových bratrancov, štrnásťročný chlapec s Downovým syndrómom, bol v roku 1941 zavraždený režimom v rámci kampane eugeniky. V roku 1943, ako šestnásťročný, bol so zvyškom svojej triedy vycvičený za pomocníka obsluhy protilietadlového kanónu a nasadený na ochranu továrne BMW mimo Mníchov (v Ludwigsfelde a neskôr v Gilchingu), kde obsluhoval meracie prístroje a cez plot koncentračného tábora bol svedkom otrockej práce väzňov. Z protilietadlovej obrany bol prepustený v septembri 1944 a následne bol povolaný do Ríšskej pracovnej služby (RAD) do Burgenlandu. Tu musel budovať zákopy, vzdoroval nátlaku dôstojníkov na dobrovoľný vstup do Waffen-SS s vysvetlením, že chce byť kňazom, a stal sa svedkom pochodu smrti maďarských Židov. Po prepustení z RAD bol 11. decembra 1944 povolaný do Wehrmachtu a pridelený k pechote v Traunsteine. Neskôr trénoval v pešom pluku a pre chorobu (hnisavá infekcia na palci ľavej ruky) sa vyhol ďalším prísnym vojenským povinnostiam.
Keď sa už približovali spojenecké vojská v roku 1945 a jeho jednotka sa rozpadla, vrátil sa domov do Traunsteinu na prelome apríla a mája, keď s nasadením vlastného života dezertoval z kasární. V ich dome si americkí vojaci zriadili veliteľstvo. Ako vojaka ho poslali do zajateckého tábora v Bad Aiblingu a neskôr do rozsiahleho zajateckého tábora pod holým nebom pri Ulme, odkiaľ bol o niekoľko mesiacov, 19. júna 1945, prepustený. V novembri toho roku spoločne so svojím bratom Georgom znovu vstúpil do seminára. Dňa 3. januára 1946 obaja bratia začali riadne štúdium teológie a filozofie na teologickej škole na Dómskom vrchu vo Freisingu.
Pôsobenie ako kňaz a arcibiskup 29. júna 1951 bol Joseph Ratzinger zároveň so svojím bratom Georgom vysvätený za kňaza Freisingu. Starší brat sa venoval cirkevnej hudbe, v rokoch 1964 až 1994 bol dómskym kapelníkom v Regensburgu, keď ukončil svoje pôsobenie kapelníka a ako kňaz na odpočinku žil v kláštore kolégia. Sestra Mária nasledovala svojho brata Josepha na všetky jeho pôsobiská. Starala sa aj o jeho domácnosť v Rímskej kúrii až do svojej náhlej smrti v r. 1991. V roku 1953 dizertačnou prácou s názvom Ľudstvo a dom Boží v Augustínovom učení o Cirkvi promoval na doktora teológie na univerzite v Mníchove.
Najskôr pracoval ako výpomocný kňaz vo farnosti v München-Moosach a ako kaplán vo farnosti München-Bogenhausen. V rokoch 1952 až 1954 pôsobil ako docent na Arcibiskupskom kňazskom seminári vo Freisingu a potom ako docent dogmatiky a fundamentálnej teológie na Filozoficko-teologickej vysokej škole vo Freisingu. V roku 1957 sa habilitoval na Mníchovskej univerzite prácou o svätom Bonaventurovi v odbore fundamentálnej teológie. V nasledujúcich rokoch pôsobil ako mimoriadny profesor dogmatiky a fundamentálnej teológie na Filozoficko-teologickej vysokej škole vo Freisingu a ako ordinár pre fundamentálnu teológiu na univerzite v Bonne. V rokoch 1962 až 1965 pôsobil ako oficiálny koncilový teológ (peritus) II. vatikánskeho koncilu. V roku 1963 sa stal ordinárom pre dogmatiku a dejiny dogmy na univerzite v Münsteri. Od roku 1966 zastával tú istú pozíciu na univerzite v Tübingene a v rokoch 1969 až 1977 na univerzite v Regensburgu. Tam sa v roku 1976 stal viceprezidentom. 25. marca 1977 bol Joseph Ratzinger vymenovaný za arcibiskupa Mníchovsko-freisinskej arcidiecézy a jeho vysviacka sa konala o tri dni neskôr. 27. júna 1977 ho pápež Pavol VI. menoval za kardinála.
Prefekt Kongregácie pre náuku viery V roku 1981 ho pápež Ján Pavol II. menoval za prefekta Kongregácie pre náuku viery a za predsedu Pápežskej biblickej komisie a Medzinárodnej teologickej komisie. V rokoch 1986 až 1992 viedol Pápežskú komisiu pre zostavenie Katechizmu katolíckej cirkvi. V konzistóriu 5. apríla 1993 ho pápež Ján Pavol II. povýšil na kardinála-biskupa diecézy Velletri-Segni. 9. novembra 1998 Ján Pavol II. potvrdil jeho voľbu za vicedekana kolégia kardinálov a v roku 2002 sa stal jeho dekanom.
Pontifikát thumb|right|Pápež Benedikt XVI. v roku 2006 Voľba za pápeža Joseph Ratzinger bol zvolený za pápeža vo veku 78 rokov. Jeho voľba bola neobyčajne rýchla a presvedčivá. Zvolený bol už po štvrtom hlasovaní a to presvedčivou väčšinou 100 z celkového počtu 115 hlasov. Od pápeža Klementa XII. zvoleného v roku 1730 zasadol na pápežský stolec ako najstarší a je prvým nemeckým pápežom od Hadriána VI. (15221523). Hadrián VI. sa síce narodil na území dnešného Holandska, v tom čase však ešte časti Nemecka. Posledný predchádzajúci pápež pochádzajúci z dnešných hraníc Nemecka bol Viktor II., ktorý zomrel v roku 1057. Benedikt XVI. je ôsmy nemecký pápež; prvý bol Gregor V.
Prvý deň konkláve Dopoludnia 18. apríla o 10:00 sa v Bazilike sv. Petra konala svätá omša za vyvolenie nového pápeža. Slúžil ju dekan kardinálskeho kolégia, kardinál Ratzinger. Popoludní o 16:30 sa 115 kardinálov voličov presunulo do Sixtínskej kaplnky. V kaplnke zaznel hymnus k Duchu Svätému – Veni Creator Spiritus. Kardinál Ratzinger spolu so zhromaždenými kardinálmi predniesol predpísanú prísahu a každý z účastníkov konkláve ju potvrdil položením ruky na otvorený Evanjeliár, umiestnený v centre Sixtínskej kaplnky.
O 17:25 hlavný pápežský ceremoniár arcibiskup Piero Marini vyhlásil „Extra omnes” a vzápätí sa dvere Sixtínskej kaplnky zatvorili. Okrem kardinálov voličov v nej ostali len arcibiskup Marini a český kardinál Tomáš Špidlík, aby predniesol meditáciu pred samotnou voľbou. Po skončení meditácie kardinál Špidlík spolu s pápežským ceremoniárom opustili Sixtínsku kaplnku. Ešte v ten istý deň sa konalo prvé kolo voľby. Čierny dym však dal svetu najavo, že prvé kolo nebolo úspešné.
Druhý deň konkláve náhľad|Benedikt XVI. Tesne predpoludním 19. apríla z komína Sixtínskej kaplnky vychádza dym svetlej farby, čo spôsobilo senzáciu na Námestí sv. Petra. Dym však po chvíli stmavol, až nakoniec celkom sčernel. Zvony na Bazilike sv. Petra nebili, čo bolo znakom že pápež nebol ešte zvolený. Už o niekoľko hodín, o 17:50, z komína vyšiel biely dym a hlahol zvonov na Bazilike sv. Petra je znakom toho, že voľba kardinálov bola úspešná.
Osobou, ktorá oznámila svetu zvolenie nového pápeža bol čilský kardinál protodiakon Jorge Arturo Augustin Medina Estévez. Do tejto úlohy „vyslanca námestia” ho vymenoval pápež Ján Pavol II. začiatkom februára 2005. O 18:48 tradičnou latinskou formulou Annuntio vobis gaudium magnum: Habemus Papam (Zvestujem Vám veľkú radosť, máme pápeža) oznámil, že na pápežský stolec Svätej rímskej cirkvi vystúpil Joseph Ratzinger.
Prvé slová nového pápeža, ktoré predniesol z balkóna požehnaní Baziliky sv. Petra, boli: „Po veľkom pápežovi Jánovi Pavlovi II. ctihodní kardináli zvolili mňa, jednoduchého a pokorného robotníka v Pánovej vinici.” Potom udelil svoje prvé pápežské požehnanie Urbi et Orbi – Mestu a svetu.
Reakcie politikov zo Slovenska Prezident Ivan Gašparovič vyhlásil, že verí, že aj nový pápež Benedikt XVI. bude pre celý svet morálnou autoritou, ktorá sa bude zasadzovať za šírenie myšlienok kresťanstva, ekumenickej spolupráce a demokratických hodnôt. Predseda vlády Mikuláš Dzurinda vyjadril potešenie z jeho zvolenia za hlavu katolíckej cirkvi, slovami: „Som presvedčený, že dlhoročné skúsenosti i osobnosť kardinála Josepha Ratzingera sú zárukou toho, že bude nielen dôstojným nástupcom svojho predchodcu pápeža Jána Pavla II., ale aj pokračovateľom rozvíjania myšlienok boja za mier, sociálnu spravodlivosť a vzájomného rešpektu medzi rôznymi skupinami veriacich.” Podľa predsedu Národnej rady Pavla Hrušovského Benedikt XVI. pozná Slovensko a situáciu v krajine aj vďaka jednému zo svojich najbližších spolupracovníkov, slovenskému biskupovi Jozefovi Zlatňanskému. Pavol Hrušovský v tom vidí nádej, že Slovensko bude mať tak ako doteraz v novom pápežovi ctiteľa a že obyvatelia Slovenska budú milovať Benedikta XVI. takisto ako milovali Jána Pavla II.
Pápežské meno Po voľbe za pápeža si Jozef Ratzinger zvolil za svoje meno Benedikt XVI. Posledný pápež, ktorý prijal meno Benedikt, bol Benedikt XV., ktorého pontifikát bol počas prvej svetovej vojny od roku 1914 do 1922. Pripadla mu úloha viesť katolícku cirkev temnými rokmi prvej svetovej vojny. Zastával politiku prísnej neutrality a rokovaniami sa usiloval o nastolenie mieru. Neutralita, ktorú pápež v tomto konflikte zastával, a neustále protesty, ktoré vznášal proti používaniu takých zbraní, ako sú bojové plyny, vyvolali hnevlivé reakcie na oboch stranách frontu. Kardinál Ratzinger sa kardinálom zveril, že voľbou mena chce vzdať hold Benediktovi XV. za jeho neúnavné úsilie pomôcť utečencom a zjednotiť svet rozpoltený vojnou. Kardinál Ratzinger sa nechal inšpirovať pri voľbe mena aj svätým Benediktom, mníchom žijúcim v 6. storočí. Práve svätý Benedikt bol zakladateľom západného systému mníšskych rádov a neskôr bol vyhlásený za patróna Európy.Rádio Vaticana: Generální audience 27. 4. 2009 .
Menovania nových slovenských biskupov