Vojtech Kéler alebo Béla Kéler (po nemecky Adalbert Paul von Keler; * 13. február 1820, Bardejov – † 20. november 1882, Wiesbaden) bol uhorský hudobný skladateľ a dirigent.
Životopis
Mladosť (1820 – 1845) Vojtech Kéler sa narodil 13. februára 1820 v Bardejove, v dome č.41 na Radničnom námestí, do hornouhorskej šľachtickej rodiny ako siedme z pätnástich detí. Kélerovo rodné meno bolo Paul Albert. Ako otec je zapísaný Stephan Kéler, ktorý zastával funkciu zástupcu notára, neskôr senátora – člena bardejovskej mestskej rady a hlavného sudcu. Matka Anna Boothová pochádzala zo Spišského Podhradia.
Kéler sa hudobne vzdelával u regenschoriho Domu sv. Egídia v Bardejove Franza Schiffera, ktorý ho naučil základy hry na husle a na klavír. Kéler navštevoval školu vedľa evanjelického kostola, kde bola vyučovacou rečou nemčina, aj keď v bardejovských uliciach bolo možné počuť aj slovenčinu, resp. tzv. mäkkú šarištinu. Základné vzdelávanie v Bardejove ukončil v roku 1834. V rovnakom roku bol konfirmovaný. V štúdiu pokračoval na Evanjelickom lýceu v Levoči (18341835) a následne striedavo na Evanjelickom kolégiu v Prešove a Reformovanom kolégiu v Debrecíne (18361840).
Aj keď mladý Kéler už počas svojich štúdií v Prešove dirigoval školský orchester a písal drobnejšie skladby, nebolo možné jasne predikovať jeho budúcu umeleckú kariéru. Kélerovi rodičia uprednostňovali, aby pokračoval v rodinnej tradícii a venoval sa štúdiu práva.
Rozdielnosť predstáv Vojtecha Kélera a jeho rodičov vyústila do situácie, že na ich želanie nastúpil od 1. júla 1840 na ročnú poľnohospodársku stáž na statkoch grófov Schönborn-Buchheim v Mukačeve. Napriek ťažkej fyzickej práci neprestával usilovať o svoju umeleckú budúcnosť. V Mukačeve skomponoval svoje prvé známe dielo, klavírny valčík Friederike, ktorý bol prvýkrát uvedený na prešovskom karnevale v roku 1840 a bol pomenovaný po Kélerovej sestre.
Po skončení stáže v Mukačeve odišiel Kéler pracovať na farmy svojho švagra Ferdinanda Medweya, manžela sestry Amalie Johanny Alexandry, do Haliča a Beskýd. Aj v týchto podmienkach sa ďalej hudobne vzdelával. Cvičil na husle, študoval spisy o generálbase, harmónii a umení hudobného komponovania Johanna Georga Albrechtsbergera a skomponoval viac ako 40 skladieb, oi. Košutov pochod, op.5. V Haliči, kde mal početné príležitosti zahrať svoje nové klavírne skladby pre súkromnú spoločnosť, napísal v roku 1844 Valčík bardejovskej kúpeľnej sezóny 1844, neskôr vydaný pod názvom Romantický život, op.101.
V dôsledku prírodných katastrof a požiarov prišiel Kélerov švagor Ferdinand o svoj majetok. Kéler stratil zamestnanie a vrátil sa do Bardejova. Spolu s rodičmi trávil leto 1844 v ich vile v Bardejovských Kúpeľoch. Ponúkol niekoľko svojich valčíkov dirigentovi tamojšieho kúpeľného orchestra, ktorý ich zaradil do dramaturgie kolonádnych koncertov. Kéler sa počas jesene 1844 sa presťahoval do Prešova, kde krátko vyučoval hudbu a hral v orchestri prešovského divadla.
Huslista v Divadle nad Viedenkou (1845 – 1854) V roku 1845 sa Kéler presťahoval do Viedne, kde ho riaditeľ a majiteľ Divadla nad Viedenkou (Theater an der Wien) Franz Pokorný od 28. augusta angažoval na miesto huslistu vo svojom orchestri. Divadlo, ktoré sa dodnes nachádza vo Viedni na ulici Linke Wienzeile, získalo svoj prívlastok podľa riečky Viedenky, ktorá preteká v podzemí vedľa divadla.
Už 30. augusta 1845 zažil Kéler svoju hráčsku premiéru pri otvorení novej divadelnej sezóny operou nemeckého skladateľa Friedricha von Flotow Alessandro Stradella pod dirigentskou taktovkou Jozefa Netzera. V zozname 27-členného divadelného orchestra z roku 1850 bol Kéler uvedený ako štvrtý v poradí pod svojím rodným menom Albert Kéler. Okrem výkonu profesie orchestrálneho huslistu dva roky študoval harmóniu a skladbu u violončelistu Divadla na Viedenke Carla Schlesingera a v rokoch 18511853 harmóniu a kontrapunkt u pedagóga viedenského konzervatória, hudobného teoretika, organistu, dirigenta a skladateľa Simona Sechtera, medzi ktorého študentov patrili skladatelia Franz Schubert alebo Anton Bruckner.
Obdobie 18481849 bolo pre Kélera v osobnom živote tragické. V zime 1848 zomrela jeho matka Anna a začiatkom roka 1849 na choleru aj otec Stephan. Obaja boli pochovaní na evanjelickom cintoríne v Bardejove. 2. júla 1849 bol v bojoch pri Komárne zabitý Kélerov brat Peter Sigismund, ktorý slúžil ako kapitán 24. pešieho pluku rakúskej armády.
Kélerovo deväťročné pôsobenie v orchestri Divadla nad Viedenkou oficiálne skončilo 7. mája 1854. Počas tohto obdobia bolo publikovaných jeho prvých desať opusov. Prvým z nich bola skladba Tri uhorské, op.1 vydaná v roku 1846. Zásadnou kompozíciou pre Kélerovu ďalšiu najmä dirigentskú dráhu sa stal valčík Hviezdy nádeje op.17. Johann Benedict Sommer požiadal Kélera o zaslanie tohto valčíka na orchestrálne uvedenie v Sommerových salónoch v Berlíne, ktorých bol vlastníkom. Kéler mu valčík v júli 1853 zaslal.
Dirigent Sommerovho orchestra v Berlíne (1854 – 1855) Na základe úspechu valčíka Hviezdy nádeje, op.17 pred berlínskym publikom bol Kéler Johannom Benedictom Sommerom angažovaný na hlavný dirigentský post v jeho 36-člennom orchestri. Koncerty sa konali takmer každodenne v Sommerových salónoch, ktoré sa rozprestierali na mieste dnešnej vlakovej stanice na Postupimskom námestí. Kélerov prvý koncert sa konal 7. mája 1854. 20. mája prvýkrát predviedol Grosser-Sturm-Galopp, op.12. Od 25. septembra do 9. októbra 1854 hosťoval v Hamburgu, kde dirigoval nový valčík Cesty námorníkov, op.43. V rámci jedenásteho koncertu Sommerovho orchestra v Hamburgu uskutočnil 5. októbra 1854 premiéru svojej rozsiahlej vokálno-inštrumentálnej skladby – hudobného obrazu Karpaty. V stredu 3. januára 1855 v Berlíne uviedol premiéru svojho husľového koncertu Concerto dramatique. Sám sa ujal interpretácie sólového partu.
Dirigent Lannerovho orchestra vo Viedni (1855 – 1856) Na jeseň roku 1855 sa Kéler rozlúčil s berlínskym orchestrom a opäť sa vrátil do Viedne. Po nečakanej smrti Augusta Lannera v septembri 1855 sa spolu s doterajším koncertným majstrom orchestra Jakobom Haagom ujal riadenia Lannerovho orchestra v sezóne 18551856. Vo svojom novom pôsobisku uviedol 2. decembra vo Viedni premiéru hudobného obrazu Noc v Benátkach a valčíku Friedens-Palmen, op.27. Na jednom z posledných koncertov na poste kapelníka Lannerovho orchestra premiérovo uviedol Kongresovú štvorylku, op.130.
Kapelník pluku grófa Mazzuchelliho (1856 – 1860) Vo Viedni 1. augusta 1856 bol Vojtech Kéler ustanovený do funkcie kapelníka orchestra 10. pešieho pluku grófa Aloisa Mazzuchelliho. Vojenský pluk postupne prechádzal Viedeň, Debrecín, Budapešť, Belehrad, Sibiu, Portogruaro, Valvasone, Brašov a ďalšie mestá.
Kéler komponoval v rokoch 18561860 najmä pochody, polky a čardáše, upravoval skladby pre orchester a hudobným vzdelávaním hráčov zvyšoval jeho úroveň. Orchester, v ktorom boli okrem dychových zahrnuté aj sláčikové nástroje, účinkoval nielen pri vojenských príležitostiach, ale aj na samostatných promenádnych koncertoch, kde boli pochody doplňované skladbami v tanečných formách, zmesami populárnych melódií tzv. potpourri, alebo transkripciami opernej tvorby. Dôkazom Kélerovej kvalitnej práce s orchestrom bolo víťazstvo Mazzuchelliho pochodu, op.22 v súťaži organizovanej rakúskym vojenským kapelníkom Andreasom Leonhardom (18001866) v roku 1857.
V polovici marca 1857 vystupoval Kéler so svojím orchestrom v divadle v Debrecíne, ktoré sídlilo v sýpke radcu Gábora Nánássyho, pretože Csokonaiovo národné divadlo bolo otvorené až v roku 1865.
Kélerov prvý koncert v Budapešti sa uskutočnil 3. októbra 1858. Pravidelné koncerty v Budapešti sa pod jeho vedením konali až do konca apríla 1859. Výnimkou bolo krátke obdobie na začiatku roku 1859, kedy Mazzuchelliho pluk pôsobil v Belehrade.
V máji 1859 sa Kéler ako vojenský kapelník spolu s vojnovou výpravou rakúskej armády presunul do Talianska, kde prebiehala tzv. Druhá talianska vojna za nezávislosť medzi rakúskou armádou a sardínsko-francúzskymi vojskami. Počas vojny pôsobil severovýchodne od Benátok v Portogruaro a vo Valvasone. Po skončení tejto vojnovej operácie, resp. porážke rakúskej armády v bitke pri Solferine od sardínsko-francúzskych vojsk, priviedla Kélera vojenská služba do Sibine.
Kélerovo pôsobenie vo vojenskom pluku bolo fyzicky veľmi náročné a zrejme sa negatívne podpísalo na jeho neskorších vážnych zdravotných problémoch. Už počas služby absolvoval niekoľko liečebných pobytov v rumunských kúpeľoch Oradea. V roku 1860 zo zdravotných dôvodov požiadal o uvoľnenie z funkcie kapelníka. Bolo mu vyhovené a svoju službu v armáde ukončil 30. septembra 1860.
Kapelník orchestra v Budapešti (1861 – 1862) Druhú polovicu roku 1860 a prvé mesiace roku 1861 trávil Kéler v Bardejovských Kúpeľoch, v Prešove a na ďalších miestach svojho rodného kraja. Odtiaľ zamieril do Budapešti, kde spolu s Jozefom Dubezom, ktorý do roku 1860 pôsobil v Haliči ako kapelník 4. pešieho pluku Hoch-und Deutschmeister, založil orchester. Kéler na jeho čele pôsobil od marca 1861 do konca roka 1862. Na úvodnom marcovom koncerte Kéler s Dubezom interpretovali premiéru spoločne skomponovaného husľového dvojkoncertu Umeleckí bratia (Die beiden Kunstbrüder). Orchester účinkoval na slávnostnom koncerte pri otvorení nového Budinského ľudového divadla v Budapešti 14. septembra 1861, na ktorom predviedol Rákociho predohru op. 76.
Ku koncu roka 1862 prišla Kélerovi ponuka od nassauského vojvodu k dlhodobému angažmánu na pozíciu dirigenta orchestra jeho pluku vo Wiesbadene. Keďže Kéler uprednostňoval trvalé zmluvy pred neistým pôsobením na voľnej nohe bez stálych príjmov, rozhodol sa ponuku prijať a ďalej nepokračovať v pôsobení na čele vlastného orchestra v Budapešti.
Hudobný riaditeľ 2. pluku nassauského vojvodu (1863 – 1866) Po Benedictovi Stadtfeldovi (17881878), ktorý vo svojich 75 rokoch odišiel do dôchodku, sa Kéler 1. januára 1863 ujal funkcie dvorného kapelníka 45-členného orchestra 2. pluku nassauského vojvodu Adolfa vo Wiesbadene, ktorého veliteľom bol plukovník Bruno Neidhardt von Gneisenau (18111889).
Najväčšiu časť koncertov Kéler dirigoval v kúpeľnom dome vo Wiesbadene, pretože v tom čase ešte neexistoval stály kúpeľný orchester. Dramaturgia Kélerových koncertov sa skladala nielen z jeho vlastných skladieb a podobne ladených tanečných kompozícií ďalších autorov, ale aj zo symfonickej tvorby Haydna, Mozarta, Beethovena, Mendelssohna-Bartholdyho, Schuberta, Berlioza ai. Neoddeliteľnou súčasťou koncertov boli aj predohry romantických skladateľov – Verdiho, Rossiniho, Gounoda, Donizettiho, Webera a ďalších. Medzi interpretmi Kélerových koncertov nechýbali známi husľoví virtuózi – Henryk Wieniawski, Eduard Reményi, Henri Vieuxtemps alebo koloratúrna sopranistka Adelina Patti.
V rámci hosťovania Kélerovho orchestra v berlínskej Tonhalle v marci 1866 sa uskutočnila premiéra valčíka Berlínske deti, op.77. V apríli 1866 zamieril Kéler z Berlína do Drážďan, kde na spoločných koncertoch vystupoval s tamojším hudobným riaditeľom Moritzom Erdmannom Puffholdtom.
Kéler zažil významnú udalosť v osobnom živote, keď sa mu 23. mája 1866 narodil syn Albert (18661953). Jeho matkou bola Amalie Baum, po ktorej nesie Kélerov syn svoje priezvisko.
Vojtech Kéler zotrval v pozícii kapelníka orchestra 2. pluku do novembra 1866, kedy bolo Nassauské vojvodstvo, po porážke Rakúskeho cisárstva v prusko-rakúskej vojne, anektované Pruskom. Vojvoda Adolf bol zbavený trónu a nassauské vojenské oddiely sa začlenili do pruskej armády.
V Mohuči, Bardejove, Amsterdamu (1867 – 1869)