Generácia alebo pokolenie je súhrnné označenie pre ľudí narodených v relatívne rovnakom časovom období. Generácia je „priemerné obdobie, ktoré sa spravidla ohraničuje do časového rámca približne 20–⁠30 rokov, počas ktorého sa deti rodia a vyrastajú, stávajú sa dospelými a začínajú mať deti“. V príbuzenskom systéme je generácia štrukturálny pojem, ktorý označuje vzťah rodič – dieťa. Generácia v biológii znamená aj stupeň biogenézy, rozmnožovania a reprodukcií.

Generácia v demografii, marketingu a v spoločenských vedách je tiež synonymom pre kohortu vzťahujúcom sa ku roku narodenia/veku, kde znamená „ľudí v rámci vymedzenej populácie, ktorí v danom časovom období svojho života zažijú rovnaké významné udalosti“. Existuje napríklad pokolenie ľudí spojených vekom, hodnotami a pod. Spoločné podieľanie sa na hodnotách je dané tým, že príslušníci jednej generácie vstúpili do života v rovnakom historickom období, ich záujmy, ciele, potreby boli ovplyvnené zhruba rovnakým sociálne-kultúrnym prostredím. Pojem generácia v tomto zmysle, známy aj ako sociálna generácia, je široko používaný v populárnej kultúre a je základom sociologickej analýzy. Seriózna analýza generácií sa začala v devätnástom storočí. Vychádzala z rastúceho povedomia o možnosti trvalej spoločenskej zmeny a myšlienky mládežníckej rebélie proti zavedenému spoločenskému poriadku.

Niektorí analytici sa domnievajú, že generácia je jednou zo základných sociálnych kategórií v spoločnosti. Iní považujú generáciu za menej významnú než je spoločenská trieda, pohlavie, rasa, či vzdelanie.

Etymológia Slovo generovať pochádza z latinského generāre, čo znamená „plodiť“. Slovo generácia ako skupina alebo kohorta v spoločenských vedách označuje celú masu jednotlivcov narodených a žijúcich približne v rovnakom čase, z ktorých väčšina je približne v rovnakom veku a má podobné nápady, problémy a postoje (napr. generácia Bítnikov, či Stratená generácia).

Generácia v rodine Rodinná generácia je skupina živých jedincov, ktorí tvoria jeden krok v línii rodových predkov. V rozvinutých krajinách je priemerná dĺžka rodinnej generácie okolo 20 rokov, v niektorých krajinách môže byť až 30 rokov.Organisation for Economic Co-operation and Development (OECD) Social Policy Division SF2.3: Mean age of mothers at first childbirth. Retrieved 15 April 2011. Faktory ako väčšia industrializácia a dopyt po lacnej pracovnej sile, urbanizácia, oneskorenie prvého tehotenstva a väčšia neistota v príjmoch zo zamestnania a stabilite vzťahov, prispeli k tomu, že sa generačná dĺžka od 18. storočia po súčasnosť predĺžila. Tieto zmeny možno pripísať sociálnym faktorom, ako je HDP a štátna politika, globalizácia, automatizácia a niektoré súvisiace individuálne premenné, ako je najmä dosiahnuté vzdelanie u žien. Naopak, v menej rozvinutých krajinách sa dĺžka generácie mení len málo a zostáva na nízkej úrovni 20 rokov.Mathews TJ, Hamilton BE. Delayed childbearing: More women are having their first child later in life. NCHS data brief, no 21. Hyattsville, MD: National Center for Health Statistics. 2009. Retrieved 14 April 2011.

Medzigeneračný rozpor v základnej (niekedy označovanej aj ako nukleárnej) rodine, ktorý prebieha medzi rodičmi a dvoma alebo viacerými ich deťmi, je jednou z viacerých možných príčinami pri vzniku ich disfunkcie. Znakom disfunkcie, rozkladu, v rodine je vznik vnútorných koaličných podsystémových skupín.

Sociálna generácia Sociálne generácie sú kohorty ľudí narodených v rovnakom rozsahu dátumov, ktorí zdieľajú podobné kultúrne skúsenosti. Myšlienka sociálnej generácie má dlhú históriu a možno ju nájsť už v antickej literatúre, ale ešte nie v tom zmysle, v akom sa používa dnes. K zmene došlo až od 19. storočia. Predtým sa pojem „generácia“ vo všeobecnosti vzťahoval na rodinné vzťahy a nie na širšie spoločenské zoskupenia. V roku 1863 francúzsky lexikograf, Emile Littré zadefinoval generáciu ako „všetkých ľudí, ktorí v danom čase koexistujú v spoločnosti“.

Viaceré trendy presadzovali novú predstavu generácií, ako sa v 19. storočí nosilo, o spoločnosti rozdelenej do rôznych kategórií ľudí podľa veku. Všetky tieto trendy súviseli s procesmi modernizácie, industrializácie či westernizácie, ktoré od polovice 18. storočia menili tvár Európy. Jednou z nich bola zmena mentality o čase a o spoločenských zmenách. Rastúca prevaha osvietenských myšlienok podporovala myšlienku, že spoločnosť a život sú premenlivé a že civilizácia môže napredovať. To povzbudilo vzťah mládeže so sociálnou obnovou a zmenou. Politická rétorika sa v 19. storočí často zameriavala na obnovu sily mládeže ovplyvnenej hnutiami ako Mladé Taliansko, Mladé Nemecko, Sturm und Drang, Nemecké mládežnícke hnutie a iné romantické hnutia. Koncom 19. storočia boli európski intelektuáli naklonení myslieť na svet generačne – v zmysle mládežníckej rebélie a emancipácie.

Jedným z dôležitých faktorov, ktoré prispeli k zmene mentality, bola zmena v ekonomickej štruktúre spoločnosti. Pre rýchle sociálne a ekonomické zmeny boli najmä mladí muži oproti minulosti menej oddaní svojim otcom a rodinnej autorite. Väčšia sociálna a ekonomická mobilita im umožnila opovrhovať ich autoritou v oveľa väčšej miere, ako to bolo predtým v tradíciách možné. Zručnosti a múdrosť otcov boli v dôsledku technologických a sociálnych zmien navyše často menej cenené. V tomto období sa pre mnohé tzv. biele goliere predĺžilo aj obdobie medzi detstvom a dospelosťou, ktoré zvyčajne trávili na univerzite alebo vo vojenskej službe. Táto kategória ľudí mala veľký vplyv na šírenie myšlienok obnovy mladšou generáciou.

Ďalším dôležitým faktorom bol rozklad tradičných sociálnych a regionálnych identifikácií. Šírenie nacionalizmu a mnohé z faktorov, ktoré ho vytvorili (národná tlač, jazyková homogenizácia, verejné vzdelávanie, potláčanie lokálnych osobitostí) podnietili širší zmysel pre spolupatričnosť nad rámec miestnej príslušnosti. Ľudia sa stále viac považovali za súčasť spoločnosti, čo podporovalo identifikáciu so skupinami mimo miestnych. Auguste Comte bol prvým filozofom, ktorý sa seriózne pokúsil systematicky študovať generácie. V diele Cours de philosophie positive (Kurz pozitívnej filozofie), Comte naznačil, že sociálnu zmenu určuje generačná výmena a najmä konflikt medzi po sebe nasledujúcimi generáciami. Ako príslušníci danej generácie starnú, ich „pud sociálnej ochrany“ silnie, čo ich nevyhnutne a nevyhnutne privádza do konfliktu s „bežným atribútom mladosti“ – inováciami. Ďalšími významnými teoretikmi 19. storočia boli John Stuart Mill a Wilhelm Dilthey.

Generačná teória Kľúčovou postavou v štúdiách generácií bol Sociológ Karl Mannheim. Teóriu generácií rozpracoval v roku 1923 v eseji Problem of Generations. Poukázal na to, že dovtedy existovalo rozdelenie na dve základné školy v štúdiách generácií. V prvej, pozitivisti ako napríklad Comte, merali sociálne zmeny v určených dĺžkach života. Mannheim tvrdil, že to redukuje históriu na „chronologickú tabuľku“. Druhú školu, „romanticko-historickú“, reprezentovali Dilthey a Martin Heidegger. Táto škola sa zamerala na individuálnu kvalitatívnu skúsenosť na úkor sociálneho kontextu. Mannheim zdôraznil, že rýchlosť sociálnych zmien v mladosti je rozhodujúca pre formovanie generácií a že nie každá generácia sa identifikuje ako odlišná. V obdobiach rýchlych spoločenských zmien je oveľa pravdepodobnejšie, že si generácia vytvorí súdržný charakter. Tiež veril, že môže existovať niekoľko odlišných podgenerácií. Podľa Gillearda a Higgsa, Mannheim identifikoval tri spoločné znaky, ktoré má jedna generácia:

Zdieľaná časová poloha: generačná lokalita alebo kohorta narodenia Zdieľaná historická poloha: generované ako skutočnosť alebo vystavenie spoločnej dobe Zdieľaná sociokultúrna poloha: generačné vedomie alebo entelechia (entelechiou semena rastliny je dosiahnuť stav dospelej rastliny, ktorá môže kvitnúť a produkovať ďalšie semienka)

Autori William Strauss a Neil Howe vyvinuli Strauss-Howeovu generačnú teóriu, v ktorej načrtli, ako vnímajú vzor generácií opakujúcich sa v americkej histórii. Táto teória si získala u verejnosti silný vplyv a obnovila záujem o sociológiu generácií. Viedlo to v tejto oblasti k vytvoreniu odvetvia poradenstva, publikovania a marketingu. Korporácie v roku 2015 minuli približne 70 miliónov dolárov na generačné poradenstvo v USA. Táto teória bola alternatívne kritizovaná sociálnymi vedcami a novinármi, ktorí tvrdili, že je nefalšovateľná, deterministická a nie je podložená striktnými dôkazmi.

Existujú psychologické a sociologické dimenzie v zmysle spolupatričnosti a identity, ktoré môžu definovať generáciu. Koncept generácie sa môže použiť na lokalizáciu konkrétnych kohort narodení v špecifických historických a kultúrnych podmienkach, ako je tomu napríklad u generácii „Baby boomers“. Historik Hans Jaeger poukazuje na to, že počas dlhej histórie konceptu sa spojili dva myšlienkové prúdy týkajúce sa toho, ako sa tvoria generácie: „hypotéza pulzovej frekvencie“ a „hypotéza odtlačku“. Podľa hypotézy pulzovej frekvencie možno celú populáciu spoločnosti rozdeliť na sériu neprekrývajúcich sa kohort, z ktorých v dôsledku časového obdobia, v ktorom každá kohorta dospela každá z nich rozvíja jedinečnú „osobnosť rovesníkov“. Pohyb týchto kohort z jednej životnej etapy do ďalšej vytvára opakujúci sa cyklus, ktorý formuje históriu tejto spoločnosti. Výrazným príkladom generačnej teórie pulzovej frekvencie je Straussova a Howeova teória. Sociálni vedci majú tendenciu odmietať hypotézu pulzovej frekvencie, pretože, ako vysvetľuje Jaeger, „konkrétne výsledky teórie univerzálnej pulzovej frekvencie histórie sú, samozrejme, veľmi skromné. Až na pár výnimiek to isté platí pre teóriu čiastočnej miery pulzu. Keďže vo všeobecnosti zhromažďujú údaje bez akejkoľvek znalosti štatistických princípov, autori si často najmenej všimnú, do akej miery v džungli mien a čísel, ktoré prezentujú, chýba presvedčivá organizácia podľa generácií.“

Sociálni vedci sa riadia „hypotézou odtlačku“ generácií, t. j. že veľké historické udalosti – ako vojna vo Vietname, útoky z 11. septembra, pandémia COVID-19 atď., zanechajú „odtlačok“ na generácii, ktorá ich v mladom veku zažila. Je to zjavné v teórii Karla Mannheima. Podľa hypotézy odtlačku sú generácie produkované iba konkrétnymi historickými udalosťami, ktoré spôsobujú, že mladí ľudia vnímajú svet inak ako ich súputníci zo starších generácií. Nie každý teda môže byť súčasťou generácie; súčasťou „generácie ako skutočnosti“ sa stanú len tí, ktorí zdieľajú jedinečnú sociálnu a biografickú skúsenosť z dôležitého historického momentu. Pri sledovaní hypotézy odtlačku čelia sociálni vedci niekoľkým výzvam. Nemôžu akceptovať označenia a chronologické hranice generácií, ktoré pochádzajú z hypotézy pulzovej frekvencie (ako Generácia X alebo Milleniáli); namiesto toho musia byť chronologické hranice generácií určené induktívne a kto je súčasťou generácie, musí sa určiť prostredníctvom historickej, kvantitatívnej a kvalitatívnej analýzy.

Zatiaľ čo všetky generácie majú podobnosti, existujú medzi nimi aj rozdiely. Americký výskumný ústav pre získavanie informácií o sociálnych otázkach, verejnej mienke a demografických trendoch, Pew Research Center, v svojej správe z roku 2007 s nazvanej „Millenials: Sebavedomí. Pripojení. Otvorení zmene“ poukázala na výzvu štúdia generácií:

Generačná analýza má v spoločenských vedách dlhé a významné miesto. Svoj osud zverujeme tým vedcom, ktorí veria, že je nielen možné, ale často veľmi poučné, hľadať jedinečné a charakteristické vlastnosti akejkoľvek danej vekovej skupiny Američanov. Je pritom jasné, že táto veda nie je presná. Uvedomujeme si, že v rámci jednej generácie existujú rozdiely v postojoch, hodnotách, správaní a životnom štýle porovnateľné s rozdielmi medzi jednotlivými generáciami. Napriek tomu veríme, že táto skutočnosť neznižuje hodnotu generačných analýz, len pridáva na jeho bohatosti a komplexnosti.