náhľad|Pamätník v Rimavskej Sobote náhľad|Hrob na Národnom cintoríne v Martine
Ján Samuel Francisci-Rimavský, vlastným menom Ján Francisci, tiež Janko Francisci, pseudonymy Janko Rimavský, Slavoľub, Vratislav Rimavský a iné (* 1. jún 1822, Hnúšťa – † 7. marec 1905, Martin) bol slovenský básnik, prozaik, prekladateľ, publicista a politik, teológ, spolupracovník Ľudovíta Štúra a predovšetkým Štefana Marka Daxnera.
Životopis Pochádzal z remeselníckej rodiny Jána Francisciho a jeho manželky Márie rodenej Chrapan. Od roku 1827 navštevoval ľudovú školu v Hnúšti, 1830 – 34 študoval na latinskej škole v Ožďanoch, 1834 – 39 na ev. lýceu v Levoči, 1839 – 43 v Bratislave. Počas štúdia v Bratislave sa zoznámil s Ľudovítom Štúrom, ktorý spolu so Štefanom Markom Daxnerom významne ovplyvnil Francisciho filozofické myslenie. V roku 1843 zložil kandidátsku skúšku z teológie, o niečo neskôr (1845 – 47) pokračoval v štúdiu na práve v prešovskom kolégiu.
Pracoval ako námestník profesora na katedre reči a literatúry v Levoči, neskôr u podžupana Gemerskej stolice Gustáva Fáya.
Spolu s Daxnerom a Bakulinym sa zúčastňuje liptovsko-mikulášskeho zhromaždenia.FRANCISCI, J.: Vlastný životopis, 1905, Dostupné [online https://zlatyfond.sme.sk/dielo/988/Francisci_Vlastny-zivotopis/1]
V roku 1848 so Štefanom Marko Daxnerom a Michalom Bakulinym organizoval národné gardy. Bol odsúdený do väzenia (väznený v Plešivci a v Pešti) a po prepustení sa stal kapitánom slovenského dobrovoľníckeho oddielu. Podľa samotného Francisciho bolo toto vojsko symbolom toho, že Slováci vôbec vo svete existujú, tak pred Maďarmi, ako pred „Austriou“.
Po revolúcii pracoval v Banskej Bystrici a v rokoch 1853 – 1859 pôsobil ako župný komisár v Debrecíne. V roku 1860 sa stal v Budíne radcom kráľovskej miestodržiteľskej rady. Popri superintendantovi Karlovi Kuzmánym sa stal svetským predstaviteľom slovenských evanjelických cirkví v Uhorsku. V rokoch 1861 – 1863 bol šéfredaktorom Pešťbudínskych vedomostí. Bol predsedom dočasného výboru Matice slovenskej a po jej založení doživotným čestným podpredsedom.
V roku 1864 – 1865 bol županom Liptovskej stolice, po rakúsko-maďarskom vyrovnaní bol penzionovaný, presťahoval sa do Revúcej, kde pôsobil ako hlavný dozorca vyššieho gymnázia v Revúcej.
V roku 1872 sa natrvalo presťahoval do Martina, no zostáva v ústraní od kultúrneho i spoločenského a politického diania.
V roku 1870 sa stal predsedom Kníhtlačiarskeho účastníckeho spolku v Martine a bol ním až do roku 1898, čo dokumentuje časť seriálu Trezor.
Pochovaný je na Národnom cintoríne v Martine.
Rodina Uchádzal sa o priazeň prvej slovenskej herečky Aničky Jurkovičovej, dcéry slovenského zakladateľa družstevníctva a národného buditeľa Samuela Jurkoviča. Do lásky zasiahli štúrovci a Francisci bol nútený pred láskou uprednostniť národ (vo svojom životopise však píše, že ho Anna Jurkovičová nechcela). Anička Jurkovičová sa napokon vydala za Jozefa Miloslava Hurbana. Francisci si zobral mladú slečnu Amáliu, dcéru komorného nadlesného. Ich stretnutie opísal vo svojom životopise nasledovne: „Hneď pri prvom stretnutí sa s Amáliou pocítil som dobrý dojem, ktorý na mňa urobila, a pozoroval som i pri nej, že som jej nie celkom ľahostajný.“ Otec Ján Francisci, krajčír (1800 – 1836), matka Mária Francisci, rod. Chrapanová (1804 – 1875). Mal dvoch bratov. Manželka Amália, rod. Kasanická (1833 – 1876), mal dcéru a dvoch synov: Starší syn Miloslav Francisci bol hudobným skladateľom a autorom prvých slovenských operiet. Mladší syn Fedor Francisci (1855 - 1938) bol gymnaziálnym učiteľom v Rusku. Jeho manželkou bola Vera Konstantinovna Francisci (rod. Karatygina) Vnuk Sergej Fedorovič Francisci (* 12. apríl 1884, Kostroma – † 13. marec 1956, Moskva). Jeho manželkou bola Anna Ivanovna Francisci (rod. Moskvinová, * asi 1888 – † 16. december 1946). Vnuk Dmitrij Fedorovič Francisci (* 25. september 1885 - † asi 1935 až 1940). Jeho manželkou bola Ksenia Nikolajevna Francisci (neskôr Ušakovová, rod. Bolotova (* 20. júl 1901, Odesa – † 1987) Vnuk Leonid Fedorovič Francisci (* 1884 – † 8. september 1915). Padol na bojisku Prvej svetovej vojny kdesi v Lotyšsku. Vnučka Jelena Francisci (* 29. január 1891, Moskva - † 195?, Moskva) Vnučka Ľudmila Francisci (* 1897, Moskva - † ? v detstve, Moskva) Pravnuk Sergej Dmitrievič Ušakov-Francisci (* 20. jún 1921, Černovice - † 30. máj 1982, Omsk). Jeho manželkou bola Anna Jakovlevna Ušakovová (rod. Majer, * 1930 – † 2008). Pravnuk Vladimír Dmitrievič Ušakov-Francisci (* 1924, Černovice - † 2005, Liepaja) Prapravnuk Vladimir Sergejevič Ušakov Prapravnuk Stanislav Francisci (* 1950, Omsk - † 2016) Praprapravnuk Gleb Francisci (* 1977, Liepaja - ) Praprapravnuk Timur Francisci (* 1979, Liepaja - )
Tvorba Podľa Encyklopédie spisovateľov SlovenskaPišút 1984, s. 147 je ťažiskom Francisciho tvorby poézia a próza, a patrí k vôbec prvým prejavom štúrovskej spisovnej slovenčiny (autori dodávajú, že v porevolučnom období svoj talent už nerozvíjal). Zbieral slovenské ľudové rozprávky a ako prvý ich aj začal vydávať. Spolupodielal sa na vydaniach Dobšinského a Škultétyho zbierok. Ako uvádza L. Šutor, dôvod prečo je Francisciho tvorba menej známa je to, že ho zatienili mená ako Kráľ, Botto, Sládkovič. V knihe Dejiny slovenskej literatúryPišút 1984, s. 299 – 301 je osobnosť Jána Francisciho zaradená k ostatnej tvorbe do konca matičných rokov na pomedzí romantizmu a realizmu. Autori Dejín pripomínajú, že kým Štúr bol vedúcou osobnosťou v Bratislave, Francisci zase v Levoči (a napokon táto osobnosť nahradila aj Štúra po jeho smrti). Autori oceňujú jeho literárny prínos predovšetkým v zbieraní rozprávok, piesní a porekadiel v Prostonárodnom zábavníku (1842-43) a následnom vydaní Slovenských povestí (1845). To oceňujú aj autori rozhlasového profilu o Franciscim a dodávajú, že práve Francisci založil na Slovensku (ešte pred Pavlom Dobšinským) tradíciu rozprávkových zbierok a žáner rozprávky tiež teoreticky reflektoval. Autori Dejín slovenskej literatúry dodávajú, že práve rozprávky tvorili pre Francisciho, ale aj Janka Kráľa a Jána Botta „celú filozofiu o nadaní, mravnom charaktere a túžbach slovenského ľudu“.
Svoje prvé literárne diela uverejňoval v časopise Nitra. Jeho prvé diela patria tiež k jedným z prvých diel písaných v štúrovskej slovenčine. Písal vlastenecké básne, lyrické básne, no tiež sa venoval písaniu balád a ľúbostným veršom. Jaroslav Vlček uvádza Francisciho ako prvého štúrovca, ktorého „verše zaspievali hudbou slovenských krakoviakov, našich srdečných trávnic…“, teda autora, ktorý popri Jankovi Matuškovi, ako vôbec prvý písal lyrické spevy, napr. Svojim vrstovníkom.Vlček 1933, s. 160 Imrich Sedlák vo svojich Dejinách slovenskej literatúry I. venoval Franciscimu samostatné encyklopedické heslo a pripomína, že vynikal veľkou aktivitou a ako prvý publikoval verše v novoustanovenej slovenčine.Sedlák 2009, s. 367 Vajanský, ktorého cituje Dalimír Hajko, zdôrazňuje, že v prípade celej štúrovskej a post-štúrovskej generácie ide o číre poetické pokusy so silným oduševnením, no zriedkakedy sa transformujú do formy, ktorá je adekvátna teoretickým úvahám. To podľa Hajka vyplýva z pomerne malej rozvinutosti vedeckého myslenia v slovenskom 19. storočí a metodologickou neujasnenosťou a taktiež pre dôraz na popularizačný a osvetársky charakter tvorby v kontexte historických okolnostíHajko 2001, s. 40 oduševnelých snáh o formovanie moderného národa. Naivita je podľa autorov u Francisciho spojená s odmietnutím irónie za cenu objavenia posvätnosti pátosu.
V prozaickej oblasti sa venoval najmä historickým dielam písaným ľudovým jazykom.
V časopise Orol mu vyšlo viacero recenzií na literárnu produkciu.
Venoval sa tiež recenzistike a prekladal tiež Wiliama Shakespeara, nemeckého revolucionára Henryho Börnsteina či poľského dramatika Aleksandra Fredu.
Významným prínosom Francisciho predovšetkým pre národné dejiny je jeho Vlastný životopis, v ktorom rekapituluje podstatné momenty národného hnutia a taktiež Črty z doby moysesovskej,FRANCISCI, J.: Črty z doby moysesovskej, 1897. Dostupné online: https://zlatyfond.sme.sk/dielo/989/Francisci_Crty-z-doby-moysesovskej/1 kde vzdáva hold nielen Moyzesovi, ale opisuje tiež podrobne udalosti spojené s Memorandom slovenského národa (Francisci 1897).
Filozofické a politické postoje Podľa vlastného životopisu Francisci vyštudoval kurz, kde sa prednášali vysokoškolské predmety filozofické a teologické; gréčtina, hebrejčina a úvod do Nového zákona a jeho výkladu. Sám však dodáva, že už vtedy bola jeho pozornosť a pracovitosť na inšie obrátená. Filozof Dalimír Hajko pripomína s nadväznosťou na Varrossovú, že Francisci aj Daxner nadväzovali na tú ideovo-politickú líniu, ktorú pred revolúciou predstavovali názory Štúra a Hurbana v otázke filozofie dejín a vytvárali syntézu herderovského vplyvu, mesianizmu (skvelá budúcnosť národov) a hegelianizmu (duch národa). Duch ľudstva sa prejavuje prostredníctvom aktivity konkrétneho národa, v rámci ktorej sa objektivizuje, pripomína tento koncept Hajko.Hajko 2001, s. 44
U Jána Francisciho môžeme rekonštruovať aj otázku zmyslu historického procesu. Francisci sa vo svojich prácach – podľa Dalimíra Hajka – síce len zriedka zmieňuje o pokroku priamo, tieto myšlienky však možno v jeho textoch nájsť okrajovo, a to v kontexte materiálneho zabezpečenia slovenského národa. Podľa Dalimír Hajka bol kontakt s nemeckou klasickou filozofiou u Francisciho iba sprostredkovaný (pravdepodobne cez Štúra, čo dokazuje aj vyššie uvedený citát zo životopisu). Napriek tomu možno konštatovať, že jadro rekonštruovaného filozofického odkazu Francisciho tvorí syntéza hegelovsky a herdovsky orientovaného pohľadu na dejiny a spoločenský pokrok. To dokazujú aj Francisciho názory na slovenské dejiny, keď v súvislosti so Štúrom hovorí, že Slovanstvo a Slovenstvo zahynúť nesmú, ale musia sa rozvíjať v rámci historického vývinu človečenstvo.
Hajko tiež poukazuje na Francisciho zdôrazňovanie nielen ducha národa, ale aj „ducha ľudstva“. To Francisciho taktiež zaraďuje do akejsi tretej, syntetickej alternatívy v rámci štúrovského hnutia, do tej kategórie štúrovcov, ktorí uvažovali nielen národne, ale čiastočne aj internacionálne a humanisticky.Hajko 2018, s. 168
Pocta Pomník Ján Francisci Rimavský, Hnúšťa Pomník Ján Francisci, Hnúšťa Pomník M.M. Bakulíny a J. Francisci Rimavský Hrob na Národnom cintoríne
Matica slovenská (resp. Slovenský literárny ústav Matice slovenskej; docenti Parenička a Lomenčík, dr. Perný a ďalší), pripomenula Francisciho kultúrno-literárny, filozoficko-politický a historický odkaz na vedeckej akcii Janko Kráľ a štúrovci v Novohrade a Honte, ktoré bolo zorganizované pod vedením docenta Júliusa Lomenčíka v Lučenci.
Matica slovenská si Francisciho 200. výročie pripomína aj v jeho rodnom meste Hnúšťa za prítomnosti predsedu Matice slovenskej.
Diela 1844 – Ohlas, báseň 1844 – Janko Podhradský, historická próza 1844 – Svojim vrstovňíkom na pamjatku, prvá tlačená publikácia v štúrovskej slovenčine, Bratislava 1845 – Slovenské povesti, 1. diel, Levoča 1868 – Vzájomné pomocnice, Budapešť 1871 – Poviedky pre slovenské dietky, Martin 1871 – Zornička, Martin 1889 – Iskry zo zaviatej pahreby, zbierka ľúbostných básní, Martin 1895 – Nákres povstania, ustrojenia, vyvinovania sa a výsledku účinkovania kníhtlačiarsko-účastinárskeho spolku v Turčianskom Svätom Martine a jeho kníhtlačiarne za prvých dvadsaťpäť rokov (1870 – 1894) jeho jestvovania, Martin 1897 – Črty z doby moysesovskej, dielo o osudoch Š. Moysesa, prvého predsedu Matice slovenskej pri príležitosti jeho 100. narodenín 1899 – Vyšetrovanie Slovenského ústavu na evanj. lyceume v Prešporku r. 1843, Slovenské pohľady, 19, 1899, s. 651 – 665 1899 – Osvedčenie Štefana Marka Daxnera, podané r. 1848 Eugenovi Kubínyimu... o proklamácii "Bratia Slováci", Slovenské pohľady, 19, 1899, s. 714 – 721