Jozef Gašparík (* 1912, Pavlice† 11. február 1947, Bratislava) bol slovenský funkcionár Hlinkovej gardy (HG) a veliteľ Pohotovostného oddielu Hlinkovej gardy (POHG) v Novom Meste nad Váhom. Počas existencie Slovenskej republiky sa podieľal na perzekúciách židovského obyvateľstva, potláčaní partizánskeho hnutia a na rozsiahlej korupčnej a násilnej činnosti. Po vojne bol súdený retribučným Národným súdom v Bratislave a odsúdený na trest smrti, ktorý bol vykonaný 11. februára 1947.

Život Jozef Gašparík sa narodil v roku 1912 v Pálde. Pred vojnou pracoval ako úradník na dôchodkovom kontrolnom úrade v Pezinku. V roku 1941 bol preložený do Nového Mesta nad Váhom. Do Hlinkovej gardy vstúpil 30. novembra 1939. Absolvoval výcvikový kurz pre veliteľské kádre v nemeckom Sennheime, čím si upevnil postavenie v štruktúrach gardy.

Po vypuknutí Slovenského národného povstania bol v septembri 1944 bol vymenovaný za veliteľa novomestského POHG. Ako veliteľ disponoval rozsiahlymi právomocami, ktoré v podmienkach autoritatívneho režimu prakticky znamenali kontrolu nad životom a smrťou mnohých obyvateľov regiónu. Jeho činnosť v tejto funkcii bola spojená s perzekúciou Židov, potláčaním odporu a osobným obohacovaním.

Perzekúcia židovskej komunity Slovenské národné povstanie v Novom Meste nad Váhom resp. na strednom a dolnom Považí zlyhalo. Po obsadení Nového Mesta nad Váhom nemeckým vojskom 2. septembra 1944 sa situácia zbytku židovskej komunity v meste zhoršila. Na začiatku októbra 1944 prevzal Gašparík patronát nad židovským starobincom, kde sa nachádzalo približne 450 osôb, a zriadil tam stálu strážnicu POHG. V noci z 2. na 3. októbra 1944 nariadil rozsiahlu raziu s cieľom pochytania Židov bez rozdielu pohlavia. Mužov presunuli do tábora v Seredi, odkiaľ boli mnohí deportovaní do vyhladzovacích táborov.

Podľa svedectiev dochádzalo v starobinci k fyzickému násiliu, bitkám a sexuálnym deliktom. Gašparík mal navštevovať miestnosti s mladými zaistenými ženami a sľubovať im prepustenie výmenou za sexuálne služby. O jeho správaní vedeli aj niektorí podriadení gardisti, ktorí s ním nesúhlasili.

Významnou súčasťou jeho činnosti bolo obohacovanie sa. Nasťahoval sa do bytu deportovaného Ernesta Tyrolera a majetok v hodnote približne 200 000 Ks rozdelil medzi seba a príbuzných. Úplatky prijímal vo forme peňazí, šperkov i naturálií. Malvína Grosnerová mu odovzdala briliantový prsteň a zlato v hodnote asi 50 000 Ks za prísľub pomoci synovi Júliusovi Grosnerovi, ktorý bol napriek tomu deportovaný a zahynul. Gašparík podľa svedectiev ponechával na slobode majetnejších Židov dovtedy, kým z nich mohol získavať ďalšie prostriedky.

Boje proti partizánom

Gašparík sa aktívne podieľal na potláčaní partizánskeho hnutia v podjavorinskom a podbradlianskom regióne. Spolupracoval s veliteľom Einsatzkommanda 13 SS-Obersturmführerom Georgom Tronnierom.

Dňa 29. septembra 1944 bola novomestská jednotka POHG vedená zbrojníkom Raffesbergom napadnutá partizánmi oddielu Jána Reptu pri Košariskách (kopanica Hrodkári). Partizáni zabili 11 gardistov, 25 zajali a ďalších zranili. Po incidente Gašparík nariadil zaistenie približne 100 evanjelikov a 25 Čechov ako rukojemníkov a hrozil ich popravou. Do vyjednávania s partizánmi bol zapojený evanjelický kňaz Ján Martiš. Nakoniec boli zajatí príslušníci POHG aj rukojemníci prepustení.

Dňa 20. októbra 1944 sa POHG zapojil do operácie v Bošáckej doline proti partizánom 2. čs. partizánskej brigády J. V. Stalina, vedenej jednotkami nemeckej 708. divízie ľudových granátnikov. Ďalší stret sa odohral 2. decembra 1944 pri Bzinciach pod Javorinou (Vrzavka). Skupina 36 gardistov bola napadnutá partizánmi; deväť zahynulo, traja boli zranení a dvadsiati zajatí. Gašparík následne žiadal represívne opatrenia voči obci Cetuna a požadoval jej „zarovnanie so zemou“.

Za priťažujúcu okolnosť bola považovaná Gašparíkova prítomnosť pri poprave ôsmich partizánov 12. marca 1945 na židovskom cintoríne v Novom Meste nad Váhom. Poprava sa uskutočnila na príkaz veliteľa SD Wernera Schönemanna.

Zatknutie a proces Po prechode frontu Gašparík utiekol do Strakoníc a následne do rakúskeho Aurolzmünsteru. V októbri 1945 sa vrátil na Slovensko. Zatknutý bol 2. januára 1946 na Václavskom námestí v Prahe. Počas eskorty sa pokúsil ujsť vyskočením z vlaku pri Malackách, no bol zadržaný.

Vyšetrovanie začal 28. februára 1946 retribučný Okresný ľudový súd v Novom Meste nad Váhom, no 14. augusta 1946 bol prípad postúpený Národnému súdu v Bratislave. Hlavné pojednávanie sa konalo 27.29. januára 1947. Obžalobu zastupoval prokurátor Anton Rašla.

Gašparík popieral vinu a zodpovednosť prenášal na podriadených. Bol obvinený podľa § 3 (kolaborantstvo) a § 4 (zrada na Povstaní) nariadenia Slovenskej národnej rady č. 33/1945 zo dňa 15. mája 1945 o potrestaní fašistických zločincov, okupantov, zradcov a kolaborantov a o zriadení ľudového súdnictva. Súd konštatoval rozsiahlu korupciu, násilie a spoluúčasť na represívnych akciách. Potvrdil aj prevod 750 000 Ks na hlavné veliteľstvo HG.

Bol odsúdený na trest smrti povrazom. Žiadosť o milosť adresoval prezidentovi Edvardovi Benešovi, pričom priznal „ťažké zločiny“, no tvrdil, že bol „slabej povahy“. K žiadosti sa pripojila v mene ich štvorročného syna aj jeho manželka Margita. Milosť mu nebola udelená. Trest smrti bol vykonaný 11. februára 1947 o 6.08 hod.

Poznámky

Referencie

Kategória:Osobnosti z Pavlíc Kategória:Kolaboranti Kategória:Osobnosti SNP Kategória:Slovenské osobnosti druhej svetovej vojny Kategória:Slovenskí vojnoví zločinci Kategória:Popravené osobnosti Kategória:Popravení obesením