Incident 28. februára, tiež známy ako incident 228 (, - Er er pa š'-ťien) je názov pre povstanie a masaker, ktoré vypukli na Taiwane 28. februára 1947 v dôsledku nespokojnosti taiwanských obyvateľov s autoritárskym režimom čínskej kuomintangskej správy, ktorá nad Taiwanom v roku 1945 prevzala správu. V nasledujúcich necelých dvoch rokoch sa životná úroveň a aj všeobecne celá situácia na Taiwane natoľko zhoršila, že zdanlivo nedôležitý incident vyústil v Biely teror, kvôli ktorému nakoniec zomrelo niekoľko tisíc až desiatok tisíc Taiwancov.

Príčiny náhľad|Odovzdanie Taiwanu z rúk Japonska (Haruki Isajama) do rúk KMT (Čchen I), 1945 Ostrov Taiwan mal po prehre Japonska v druhej svetovej vojne pripadnúť pod správu čínskej kuomintangskej administratívy. Stalo sa tak 25. októbra 1945, kedy generál Čchen I v Tchaj-peji prevzal kapituláciu Japoncov a spolu s ňou aj nadvládu nad ostrovom. Taiwanci po päťdesiatich rokoch japonskej okupácie dúfali vo väčšiu slobodu, správu Číny tak spočiatku vítali. Pravdou však zostávalo, že si Čína a Taiwan vzájomne príliš nedôverovali, pretože zatiaľ čo Taiwan pod správou Japonska prekvital, v Číne panovala bieda. Hoci v tom čase ostrov obývala nielen japonská armáda, ktorá v krajine do tej doby udržiavala poriadok a postihovala akékoľvek protijaponské správanie, ale aj japonskí civilisti, kuomintangská správa bola spočiatku prijatá pomerne pozitívne.

Situácia sa však zmenila, keď si taiwanská strana uvedomila, že im nebude doprianý taký stupeň autonómie, aký požadovali. Čankajšek menoval za guvernéra Taiwanu svojho priateľa Čchen Iho, hoci sa na Taiwane predpokladalo, že bude zvolený taiwanský guvernér, ktorý bude rešpektovať právo Taiwanu na sebaurčenie. Problémom však nebolo iba to, že zvolili netchajwanského guvernéra, ale aj to, že Čchen I mal na Taiwane zlú povesť (v čínskej provincii Fu-ťien, ktorej guvernérom sa v rokoch 1934–1941 tiež stal zásluhou Čankajška, zaviedol model nazývaný nevyhnutný štátny socializmu, vďaka ktorému mohol s územín narábať ako sa mu zachcelo, v roku 1935 potom navštívil Taiwan a gratuloval Taiwancom ku šťastiu, ktoré ich sprevádzalo vďaka japonskej správe. Tieto udalosti si starší Taiwanci pamätali a nemali k Čchen Imu dôveru.)

Okupácia ostrova Keď bol 25. októbra 1945 ostrov oficiálne prevzatý čínskou správou, Taiwanci stále dúfali v to, že ich povedie k hospodárskemu rozkvetu, ale aj v tom sa mýlili. Čchen I sa najskôr rozhodol vyhostiť z ostrova Japoncov, následne Kuomintang postupne začal získavať pod kontrolu podniky, ktoré zabezpečovali veľkú časť taiwanskej priemyselnej výroby, do vedúcich miest ktorých dosadil Číňanov, a to na úkor nielen Japoncov, ale aj Taiwancov. Na popredné miesta sa tak dostávali nekvalifikované osoby, ktoré prideľovali ďalšie miesta svojim známym a príbuzným, čím naďalej situáciu zhoršovali a podniky tak krachovali. K nespokojnosti obyvateľstva viedlo aj rozkrádanie, predovšetkým majetku, ktorý bol vo veľkom odvážaný z Taiwanu do pevninskej Číny, ktorá bola vysilená a vyčerpaná vojnou s Japonskom i vnútroštátnymi vojnami. Za toto rozkrádanie podľa nariadenia, ktoré vydala Čchen Iho správa, nebol nikto potrestaný. Taiwan sa začal pociťovať problémy ako vysoké ceny a nedostatok potravín, ale aj so zhoršenie zdravotnej starostlivosti. Keďže Taiwan bol v rámci okupácie Japonskom vnímaný ako modelový štát, teda tu bola budovaná rozsiahla infraštruktúra, priemyselná výroba bola podporovaná, rovnako tak právo na súkromné vlastníctvo, bolo pre Taiwančanov obrovským sklamaním sledovať, akým sa krajina vyvíja smerom. Nielen, že sa údajne hrubý domáci produkt Taiwanu znížil až o 17 %, ale desaťtisíce Taiwancov boli prepúšťaných z verejných sektorov a nahrádzaných vo svojich pozíciách menej kompetentnými pevninskými Číňanmi.

V rámci prvých taiwanských volieb vo februári 1946 Taiwanci stále dúfali v zlepšenie situácie, v dosadenie vlastných zástupcov a v získanie viacerých práv. To sa však nepodarilo, Čchen I si dosadil svojich známych, rozširovala sa korupcia, čo ešte viac znepokojovalo obyvateľstvo ostrova. To navyše muselo prijať zvýšenie daní, prepúšťanie štátnych zamestnancov a to ešte v čase, keď nezamestnanosť na Taiwane bola vysoká. Miesta, ktoré Taiwanci uvoľnili tak mali byť pridelené prisťahovalcom z pevniny. K nasledujúcim nepokojom viedol aj fakt, že USA na situáciu na Taiwane nijako nereagovali.

Priebeh Incident začal v podstate nevinne. Pre veľa obyvateľov bezvýchodisková situácia, keď ľudia márne hľadali legálnu prácu, zapríčinila to, že sa rýchlo začal rozvíjať čierny trh. Okupačná správa fungovala na princípe tvrdej kontroly obyvateľov a akékoľvek nezákonné živobytie bolo prísne trestané. Krutá doba však viedla Tchajwancov k zúfalým činom. Chudobná žena, ktorá sa snažila v parku v Tchaj-peji predať niekoľko balíčkov cigariet, bola obvinená z predaja nezdaneného tovaru a nakoniec jedným agentom úradu tabakového monopolu zasiahnutá ranou do hlavy, na čo zomrela. Údajne sa na mieste stihlo zhromaždiť množstvo ľudí, ktorí sa proti agentom postavili, avšak tí sa na nich neobzerali a na mieste zostal ešte jeden mŕtvy. Tento incident vyústil nasledujúci deň k demonštráciám a sprievodom s prápormi a petíciami, ktoré hlásali potrestanie vrahov a zmenu monopolného zákona. So svojou žiadosťou zamierili priamo k palácu guvernéra Čchen Iho, avšak situácia sa ešte viac vyhrotila vo chvíli, keď demonštranti zistili, že boli zbití ďalší dvaja chlapci – sami zabili vinníkov a nasledovali ďalšie dni plné násilia.

Ozbrojení vojaci bez upozornenia postrelili demonštrantov a následne sa na uliciach začala prejavovať aj nespokojnosť Taiwancov, ktorí na oplátku zabíjali aj prisťahovalcov. Niekoľkým demonštrantom sa podarilo preniknúť do budovy rozhlasu, kde prinútili redakciu, aby odvysielala správu o masakre v uliciach. Guvernér spanikáril a vyhlásil stanné právo, ktoré nakoniec pod tlakom musel zrušiť a pokúsil sa s demonštrujúcimi Taiwancami dohodnúť.

Čchen I nasledujúci deň vyhlásil, že situácia, ktorá nastala, je vyšetrená a finančné náhrady rozdané. Bola stanovená Komisia na preskúmanie Incidentu 228, ktorá mala situáciu vyriešiť – nakoniec predložil guvernérovi listinu "32 požiadaviek", v ktorej apeloval na reorganizáciu moci a ekonomiky s dôrazom na požiadavky pôvodného obyvateľstva. Tieto požiadavky guvernér prijal, hoci len naoko.

V tejto chvíli ale nepomohlo ani jeho vyhlásenie, pretože Taiwanci neprotestovali len proti tomuto konkrétnemu incidentu, ale aj proti vláde a situácii, ktorá postupne vznikala od roku 1945, kedy japonskú okupačnú správu nahradilo vedenie Kuomintangu. Taiwanci začali na ulice vylepovať plagáty a požadovať od Čchen Iho reformy vlády a systému, napr. zníženie právomocí Kuomintangu v období volieb a slobodu slova bez cenzúry tlače. V uliciach ďalej prebiehali nepokoje a umierali ďalší ľudia. Vznikla tiež Taiwanská liga mládeže, hnutie, ktoré požadovalo väčšie zapojenie Taiwanu ako modelovej provincie Číny s čo najväčšou autonómiou, ale aj priame voľby guvernéra a funkcionárov. Všetky požiadavky mali viesť k zlepšeniu ekonomickej situácie, zníženiu nezamestnanosti, rozvoju kultúry a zabezpečeniu demokracie. Demonštranti však požadovali aj zmeny v armáde: vojenskej polícii by malo byť zakázané zatýkať civilistov a Taiwanci slúžiaci v armáde mali byť povolávaní k službe na Taiwane, nie v pevninskej Číne. Aj keď Čchen I tvrdil, že vojakov nenasadí, napriek tomu o nich v telegrame pre Čankajška požiadal. Vojaci sa dňa 8. marca vylodili v Ťi-lungu a prestrieľali si cestu k Taipeju.

Pre Taiwancov, ktorí verili v naplnenie listiny "32 požiadaviek", boli nasledujúce týždne šokom. Opäť bolo vyhlásené stanné právo, vojaci po príchode do hlavného mesta bez milosti rabovali a vraždili civilné obyvateľstvo. Ľudia, ktorí sa podieľali na demonštráciách, tvorbe protivládnych tlačovín a letákov boli zatýkaní a popravovaní, najprv po tisícoch, postupne však systematickejšie – najviac zamerané však boli na elitu národa, počnúc lekármi, končiac študentmi. Cenzúra sa ešte viac rozšírila a okrem povolených tlačovín bol výdaj ostatných titulov zakázaný. Rabovanie a vraždenie ďalej pokračovalo až do 17. marca, kedy do Taipeja priletel vyslanec Čankajška Paj Čchung-si v sprievode Čankajškovho syna Ťiang Ťing-kua. Zatýkalo sa však až do konca roku 1947.

Dôsledky Hoci sa v roku 1949 po úteku z pevniny na Taiwan Čankajšek Čchen Iho zastával, musel nakoniec pod tlakom verejnosti svojho priateľa odvolať. Čchen I tak pokračoval ako guvernér jednej z pevninských provincií. Na Taiwan bol dosadený guvernér Wej Tchao-ming, ktorý sa však snažil opäť nastoliť diktatúru.

Bezprostredne po incidente 228 sa kuomintangská propaganda snažila vzniknutý masaker vyhlásiť za dielo taiwanských komunistov. Hoci toto tvrdenie nemohlo obstáť, pretože komunistickú stranu na Taiwane podporovalo len malé množstvo ľudí, a tak dianie v krajine ani natoľko ovplyvňovať nemohla, mali Taiwanci strach hovoriť. Incident tak bol dlhé roky tabuizovaný. Toto obdobie, tiež nazývané biely teror, trvalo až do roku 1987, teda 40 rokov.

Až ku koncu osemdesiatych rokov, kedy začala demokratizácia Taiwanu, sa o udalostiach začalo postupne otvorene hovoriť. Obetiam masakru bol vybudovali pomník a pozostalým boli vyplatené finančné náhrady. V rámci pripomínania si tejto udalosti boli, počnúc rokom 1992, stavané pamätníky po celom Taiwane, udalosti pripomínajú aj parky a múzeá, ktoré v názve nesú symbolické číslo "228", ktoré odkazuje k 28. februáru.

Odkazy v kultúre Prvý film, ktorý (ešte opatrne) o udalostiach pojednáva, je Mesto smútku (悲情城市) taiwanského režiséra Chou Siao-siena z roku 1989.

Referencie

Iné projekty

Zdroj

Kategória:28. február Kategória:Udalosti v 1947 Kategória:Dejiny Taiwanu