Adam Javorka (* 1683/1684, Veľké Kostoľany, Kráľovské Uhorsko † 1774, Jarosław, Republika oboch národov) bol dôstojník kuruckej armády v čase posledného protihabsburského stavovského povstania Františka II. Rákociho.
Ranný život Adam Javorka prišiel na svet približne na prelome rokov 1683 alebo 1684 vo Veľkých Kostoľanoch na území Nitrianskej stolice. Začal študovať na gymnáziu. Nasledovalo štúdium na pôde univerzity v Trnave. Dobové pramene uvádzajú to, že mal pevný charakter. Žil usporiadaným životom. Bol natoľko vzdelaný, že veľmi dobre ovládal latinský jazyk.
V povolaní kuruca Prvé roky vojenského povolania boli uňho známe vďaka tomu, že sa dostal do pešieho pluku Gašpara Turóciho. V polovici roka 1707 získal hodnosť poddôstojníka. O takmer rok mal hodnosť poručíka v pešom vojsku. Dostal sa taktiež pod velenie kuruckého brigadíra (brigádneho generála) Ladislava Očkaja. Po čase sa však rozhodol odísť. Práve vyzývavý spôsob života jeho veliteľa ho napokon odradil. Dostal sa tak ako dobrovoľník do husárskeho pluku pod velením Gabriela Géciho. Pre jeho diskolovanosť v pevnosti Nové Zámky sa Javorka rozhodol premiestniť sem celú svoju rodinu.
Po ozbrojenom strete medzi kuruckými vojskami Františka II. Rákociho a cisárskymi oddielmi na čele s maršalom a grófom Heisterom zo dňa 3. augusta roku 1708 pri Trenčíne došlo k postupnému úpadku kuruckého hnutia. Adam Javorka však na rozdiel od ostatných kuruckých bojovníkov zostal verný sedmohradskému kniežaťovi Františkovi II. Rákocimu, pričom i naďalej podporoval jeho vzdor voči habsburskému cisárovi.
Napriek morálnemu úpadku kuruckého odboja sa Javorkovi podarilo roku 1709 zorganizovať gerilové oddiely. Pod jeho zástavu sa pridalo 600 až 800 peších strelcov a jazdcov. Zaujímavosťou bol fakt, že boli slovenského pôvodu. Ich cieľom bolo narušovanie zásobovania cisárskych oddielov, zasekávanie ciest ale aj ozbrojený prepad cisárskych posádok. Okrem iného vtrhli Javorkové gerilové oddiely až na územie Moravy a rakúskych dedičných krajín. Následne odovzdal Javorka velenie ďalšiemu kuruckému dôstojníkovi a s časťou oddielov sa vrátil späť do pevnosti Nové Zámky. Bojoval taktiež na území južného Slovenska, za čo bol po čase vyznamenaný.
Dolapenie zradcu Bližšie informácie v hlavnom článku: Ladislav Očkaj
Zrada kuruckého brigádneho generála Ladislava Očkaja mala za následok veľké nepokoje v kruhu kuruckých vojakov, ktorí sa ho rozhodli zajať a potrestať. Práve Adam Javorka bol ten, kto sám uskutočnil plán jeho zajatia. Ten sa stihol včas dozvedieť o tom, že bývalý kurucký brigádny generál trávi obdobie medzi Vianocami a Novým rokom vo Vrbovom, priamo k kaštieli Révajovcov. Kapitánovi Javorkovi sa podarilo hneď prvý deň roku 1710 preobliecť a vkradnúť do priestorov samotného kaštieľa. Ako cieľ si zvolil to, aby mohol zistiť kľúčové veci o čase Ladislavovho návratu smerom do rodného Očkova. Počas noci ho úspešne zajal a odviedol do novozámockej pevnosti. Tam bol bývalý kurucký brigádny generál menom Ladislav Očkaj postavený pred vojenský súd. Viedol ho brigádny generál Ján Čajági. Podľa právoplatného rozsudku mal byť Ladislav Očkaj napichnutý na kôl. Na súde však vystúpil jeho brat Alexander, ktorý kedysi verne slúžil novozámockej posádke. Požiadal o miernejší trest pre svojho brata, ktorý napokon súd odsúhlasil. Bývalý kurucký brigádny generál bol napokon odsúdený na popravu sťatím hlavy.
Kurucký generalissimus menom Mikuláš Berčéni ocenil jeho vojenské skutky a následne ho povýšil do hodnosti kapitána. Sedmohradský knieža František II. Rákoci ho pre zmenu vyznamenal dokonca zlatou medailou.
Život po skončení protihabsburského povstania a skon Dňa 30. apríla roku 1711 bol v Satu Mare uzavretý mier medzi kuruckými povstalcami a habsburským panovníkom. Dňa 1. mája roku 1711 došlo k diplomatickému aktu zo strany bývalých kuruckých povstalcov, ktorí v sile až 12 000 ozbrojencov zložili zbrane a odprisahali vernosť novému kráľovi Karolovi III. Skončilo sa tak približne storočné obdobie protihabsburských stavovských povstaní.
Po uzavretí tejto mierovej zmluvy odišiel Adam Javorka smerom do Poľska. Odtiaľ sa presunul späť do Uhorska s cieľom začať nový odboj proti habsburskému rodu. Podarilo sa mu dokonca stretnúť s bývalým kuruckým vojakom a zbojníckym kapitánom Jurajom Jánošíkom. Došlo k jeho odhaleniu, po ktorom padol do väzenia v Budíne. Odtiaľ sa mu podarilo ujsť. Vrátil sa späť na územia Poľska. Tu podporoval plán bývalého kuruckého generalissima Mikuláša Berčéniho pre návrat do vlasti ibaže bez úspechu. Medzitým pôsobil ako hlavný koniarnik už bývalého kniežaťa Rákociho.
Ďalšou kľúčovou etapou jeho života bola Vojna o poľské dedičstvo v rokoch 1733 až 1735, v ktorej ako plukovník vstúpil do diplomaticko-vojenských služieb poľského kráľa Stanislava Leszczyńskeho. V rokoch 1735 až 1739 bol účastníkom rusko-tureckej vojny. Po jej skončení sa vrátil späť na územie Poľska, kde sa stal správcom majetkov kniežaťa Adama Czartoryského v oblasti Haliče. Mal hlavný podiel na záchrane Rákociho a Forgáčovho archívu a ich prác pre návrat do rodnej vlasti.
Roku 1747 skonal v meste Jarosław, pričom práve tu je dodnes miesto jeho posledného odpočinku.
Referencie
Literatúra DANGL, Vojtech. (2017). Bitky a bojiská v našich dejinách. Bratislava: Perfekt, a.s. ISBN 978-80-8046-864-4. DANGL, Vojtech – SEGEŠ, Vladimír. (2012). Vojvodcovia - 111 osobností vojenských dejín Slovenska. Praha: Ottovo nakladatelství, s.r.o. ISBN 978-80-7360-986-3. ŠVIHRAN, Ladislav. (2016). Kto nám vládol. 2. vyd. Bratislava: Perfekt, a.s. ISBN 978-80-8046-734-0. TURČAN, Vladimír et al. (2007). Dejiny Slovenska – Dátumy, udalosti, osobnosti. Bratislava: Slovart, s.r.o. 978-80-8085-596-3.
Zdroj
Kategória:Narodenia v 1683 Kategória:Úmrtia v 1747 Kategória:Uhorské vojenské osobnosti Kategória:Osobnosti z Veľkých Kostolian