Jozef Porubčan, SJ (* 24. jún 1925, Šípkov† 2. máj 1998, Piešťany/Šamorín) bol slovenský jezuita, filozof, spisovateľ náboženskej literatúry, autor početných samizdatov. „Popredný predstaviteľ jezuitskej teológie a významný exercitátor na Slovensku.“

Trnavskou univerzitou v Trnave mu bol v roku 1996 udelený čestný doktorát.

Jeho bratom bol jezuita, cirkevný historik a biblista Štefan Porubčan.

Život Narodil sa v roku 1925 v Šípkove (okres Bánovce nad Bebravou) Štefanovi Porubčanovi a Jozefíne, rodenej Mišákovej. Bol najmladším z piatich detíKolomana, Štefana, Ľudmily, Pavlíny a Jozefa. Rodina žila skromne; ich dom sa nachádzal v chotárnej časti obce zvanej Jama. Ako prvý zo súrodencov vstúpil do jezuitského rádu Jozefov brat Štefan. Pred Vianocami roku 1937 sa k jezuitom rozhodol pridať aj Jozef. Odišiel do Ružomberka, kde sa ho ujali tamojší jezuiti, ktorí mu zároveň vďaka finančnej podpore umožnili pokračovať v štúdiách. Nastúpil do prvého ročníka meštianskej školy, no už v septembri 1938 prešiel do druhej triedy gymnázia v Kláštore pod Znievom a po treťom ročníku prestúpil na gymnázium v Trnave. Tam pôsobil tzv. Stanislavov – malý seminár určený pre jezuitský dorast. Štúdium však nedokončil, pretože 30. júla 1942 vstúpil do noviciátu Spoločnosti Ježišovej v Ružomberku. O dva roky neskôr, 31. júla 1944, zložil prvé rehoľné sľuby. Až potom mohol absolvovať prijímacie skúšky do ôsmej triedy gymnázia v Piešťanoch, kde v roku 1946 zmaturoval. V rokoch 1946 až 1949 pokračoval v štúdiu filozofie na Filozofickom inštitúte Českej provincie Spoločnosti Ježišovej v Brne. Po letných prázdninách roku 1949 nastúpil na teologické štúdiá na jezuitskom Teologickom inštitúte svätého Alojza v Trnave, no nedokončil ani prvý ročník. V noci z 13. na 14. apríla 1950 boli totiž všetci slovenskí jezuiti zadržaní v rámci tzv. akcie K.

Začiatkom septembra 1950 bol Jozef Porubčan prevezený do Pezinka a čoskoro povolaný na výkon základnej vojenskej služby v Libavej v Česku. Odtiaľ ho presunuli do Nového Jičína, kde bol zaradený do pomocného technického práporu. Pri preprave materiálu utrpel vážne zranenie – dve fraktúry lebečných kostí a ťažký otras mozgu. Počas priepustky z nemocnice, ktorú získal na Vianoce 1950, sa vybral do Rožňavy, kde ho 24. decembra 1950 biskup Róbert Pobožný vysvätil za kňaza. Po ukončení vojenskej služby pracoval do roku 1954 v baniach v Ostrave. V januári 1954 nastúpil ako robotník do podniku Hydrostav v Trenčíne, no po roku a pol bol prepustený. Následne pôsobil ako betonár a robotník v kameňolome v Trenčianskej Teplej, a koncom roka sa vrátil k rodičom, ktorým pomáhal v hospodárstve. Popritom sa samostatne venoval štúdiu teológie, písal a viedol duchovné cvičenia. Pre túto činnosť bol opakovane napomínaný Štátnou bezpečnosťou a v roku 1972 bol dokonca v Žiline postavený pred súd.

V roku 1969 ho provinciál Ján Srna vymenoval za magistra novicov a 15. augusta 1970 zložil v jezuitskom kostole v Trnave slávnostné sľuby. O rok neskôr mu bolo povolené nastúpiť ako kaplánovi do Považskej Bystrice. V auguste 1978 sa stal správcom farnosti v obci Udiča. Po roku 1989 mohol Porubčan ako moderátor duchovných cvičení v Exercičnom dome Spoločnosti Ježišovej v Piešťanoch opäť verejne viesť duchovné cvičenia a prednášať. Pravidelne pôsobil aj ako lektor v jezuitskom noviciáte v Trnave. Za svoju pastoračnú a duchovnú činnosť mu Trnavská univerzita 16. mája 1996 udelila čestný doktorát „za diela z rozličných a významných vedeckých disciplín, ako aj za horlivé štúdiá, ktoré náležali k úplnej obnove duše človeka a tiež zbožnej ľudskosti v pravde kresťanskej, šírenej na Slovensku.“

Jozef Porubčan zomrel 2. mája 1998. Pochovaný bol na cintoríne v Šípkove v spoločnom hrobe so svojím bratom Štefanom.

Dielo Porubčanovo literárne dielo sa začalo rodiť od roku 1955, keď si začal robiť prvé poznámky. Nakoniec sa stal jedným z najagilnejších tvorcov pôvodnej slovenskej samizdatovej literatúry. Celkovo vydal asi 30 rozličných samizdatových publikácií.

Porubčanovo dielo vzišlo z jeho meditácií nad Svätým písmom, osobitne nad Novým zákonom. Jeho hlavným dielom je rozsiahla viaczväzková (1900-stranová) práca Svedectvo pravde I. až X., ktorá vychádzala v samizdate v rokoch 1971 až 1985. Svoje myslenie zhrnul v prednáške, ktorú predniesol pri príležitosti udelenia čestného doktorátu Trnavskou univerzitou. Postavil sa proti civilizácii smrti, ktorá vedie do záhuby. Záchranu videl v postupnom utváraní a rozširovaní nového typu človeka„milujúci človek“ (homo diligens), ktorý sa zrodil s príchodom Krista. Proces zjednocovania ľudstva sa má integrovať do vzájomnej lásky človeka tak, aby sa jeho láska spojila do lásky v Bohu. Tieto prvky vidieť aj v jeho diele Amici in Domino (Priatelia v Pánovi, 1989), ktoré sa zaoberá formovaním osobnosti jezuitu. Vo svojom diele Meditácie nad Evanjeliom (v roku 1993 vyšlo v prepracovanom vydaní ako Evanjelium, človek, vesmír) opisuje človeka ako najvyššiu a poslednú vlnu v kreačno-evolučnom napredovaní vesmíru.

Publikoval aj časopisecky. V štúdii Moje skúsenosti s duchovnými cvičeniami (Viera a život, 1991, roč. 1, čís. 2) napríklad opísal svoju metodiku a skúsenosti. Na význam a stálu aktuálnosť myslenia a spirituality Teilharda de Chardin, ktorá ho ovplyvnila, poukazuje v štúdii Teilhard de Chardin včera a dnes (Viera a život, 1995).

Výber Evolúcia a láska. Meditácie nad Evanjeliom (1977?) 5 x Krížová cesta (1979?) Svedectvo pravde I. Celou dĺžkou času (1980?) Svedectvo pravde II. Posolstvo 1 (1980?) Svedectvo pravde III. Posolstvo 2 (1980?) Svedectvo pravde IV. Posolstvo 3. (1980?) Svedectvo pravde V. (1980?) Svedectvo pravde VI. Ako jeden z nás (1980?) Svedectvo pravde VII. (1980?) Tajomný muž z iného sveta (1980) Apokalypsa. Kniha zjavenia toho, čo sa má zakrátko stať (1987) Povedal nám to Boh a jeho Cirkev (1987?) Amici in Domino (1989) Myšlienky na každý deň (1990) Apokalypsa (1991) Každý den s Bohem : Rozjímání na každý den podle liturgických textů (1992) Evanjelium, človek, vesmír (1993) Tajomný muž z iného sveta (1993) Svědectví pravdě (1993) Rozprávanie o exercíciách (1994) Duchovné cvičenia (1995?) S Ježišom krížovou cestou i cestou slávy (1995) Hľadať znamená modliť sa (1995) Svedectvo pravde VIII. Posolstvo, ako o ňom písal Pavol: Solúnčanom a Korinťanom (1996) Svedectvo pravde IX. Posolstvo, ako o ňom písal Pavol 2. list (1996) Človek ako chlieb (1997) Pozoruhodné odpovede na horúce otázky (1998) Európan na križovatke dejín a života (1998) Svedectvo pravde X. Posolstvo, ako o ňom písal Pavol. III. (1998) Posolstvo 1. Svedectvo pravde II. (1998) Posolstvo 2. Svedectvo pravde III. (1998) Posolstvo 3 (1999) Posolstvo 4 (1999) Z kostolnej nástenky (1999) Celou dĺžkou času (1999) Skutky apoštolov (2000) Desatoro (2000)

Referencie

Kategória:Osobnosti zo Šípkova Kategória:Slovenskí náboženskí spisovatelia Kategória:Slovenskí vedeckí spisovatelia Kategória:Slovenskí jezuiti Kategória:Slovenskí filozofi Kategória:Slovenskí teológovia Kategória:Slovenskí rímskokatolícki kňazi Kategória:Disidenti v komunistickom Česko-Slovensku Kategória:Politickí väzni komunistického režimu v Česko-Slovensku Kategória:Držitelia čestných doktorátov Trnavskej univerzity v Trnave