Slniečkár je neologizmus pejoratívneho až dehonestujúceho charakteru: sociálna nálepka či urážka. Pôvodne išlo o pomenovanie, ktoré od kritikov európskej migračnej politiky dostali najmä osoby, ktoré prejavovali solidaritu s utečencami počas migračnej krízy, a ktoré boli vnímané ako liberálne či presadzujúce multikulturalizmus. Po ochabnutí migračnej krízy začali termín využívať vyhranenejší politici či komentátori konzervatívneho spektra a označovali ním svojich ideových odporcov s liberálnejším či progresívnejším zmýšľaním. Okrem kontroverzných médií typu ZEM & VEK či internetových diskutujúcich termín často používajú politici z krajne pravicového spektra (napr. ĽSNS), no je vlastný aj ľavicovému spektru (napr. SMER-SD) a politikom stredu.
Dnes prevažujúci význam pochádza z češtiny, kde sa pojem začal používať asi okolo roku 2013. Na Slovensku sa jeho používanie významne zvýšilo okolo roku 2015. Historicky mal slovenský i český variant ako odvodené slovo viaceré nekodifikované významy (pozri kapitolu #Historické významy).
Za podobné dehonestujúce výrazy bývajú považované napríklad termíny „pravdoláskari“, „vítači imigrantov“, „ultraliberáli“ alebo „bratislavská kaviareň“. Za (čiastočný) ekvivalent býva považované nemecké označenie Gutmensch, ktoré sa od 90. rokov 20. storočia spája s „politickou korektnosťou“ a tiež s „prehnaným altruizmom“.
Historické významy Historicky staršie je zrejme české slovo „sluníčkař“, ktoré sa v niektorých českých regiónoch používalo už v 19. storočí a označovalo verejného (po)sluhu (), respektíve stojan. Ako odvodené slovo sa dostalo aj do slovníkovej časti Pravidiel českého pravopisu (1919). V tomto zmysle sa vyskytovalo aj v českej literatúre, napr.: „Albert, nosič zavazadel a sluníčkář, vezl na trakaři veliký cestovní koš.“ Tento význam zrejme niekedy prechádzal aj do slovenčiny. Vyhláška povereníka sociálnej starostlivosti o jednotnom vychovávacom príspevku učňovVyhláška č. 846/47 Úr. v. zo dňa 31. októbra 1947 v § 6 ods. 2 v písm. a) uvádza spolu s inými povolaniami aj termín „slniečkári“. V 50. rokoch 20. storočia termín vo svojich historických románoch Čtveráci (1952) a Smršť (1955) použil český spisovateľ Václav Kaplický. Podľa Nejedlého termín v Kaplického knihách pravdepodobne označoval povaľačov, ktorí sa namiesto riadnej práce len „vyhrievali na slniečku“, prípadne osoby, ktoré nemajú trvalú prácu a uspokojili sa so mzdou za nárazovú nekvalifikovanú prácu „od východu do západu Slnka“. Mohlo však ísť o starší slovníkový význam, ktorý Nejedlý nespomína.
V slovenčine sa slová „slniečkár“, „slniečkárka“ a „slniečkári“ objavili v roku 1969 v súvislosti s vydaním propagačného čísla časopisu Slniečko. Termín mal podľa obnoveného časopisu označovať ilustrátorov časopisu, respektíve toho, kto nejakým spôsobom pracoval alebo spolupracoval na zostavovaní časopisu. Išlo o „odvodené podstatné meno, ktoré [patrilo] do veľmi početnej skupiny podstatných mien utvorených živou (produktívnou) príponou -ár/-iar“. Podľa jazykovedca Gejzu Horáka slniečkárom mohol byť (z gramatického hľadiska) nielen ten, kto časopis tvoril, ale aj ten, kto ho rozširoval alebo čítal, keďže prípona -ár mohla naznačovať mnoho vzťahov k odvodzovaciemu základu.
Termín v neskoršej publicistike tiež označoval člena rôznych skupín a organizácií nazvaných Slniečko. V českom prostredí označoval termín „sluníčkáři“ v 80. rokoch 20. storočia v súťaži Kámen, nůžky, papír družstvo so symbolom Slnka. Neskôr sa označenie vyskytlo ako odvodené slovo pri označení žiakov školy nazývanej Sluníčko a pod.
Najneskôr od 80 rokov 20. storočia začal termín (azda ako dvojička k termínu hvezdár) a označovať astronóma, ktorý sa zaoberal Slnkom. Slniečkárom bol takto označovaný napríklad aj pracovník pracovník koronárnej stanice Astronomického ústavu SAV na Lomnickom štíte. V 90. rokoch 20. storočia sa v publicistike zároveň začal objavovať aj tvar „slniečkar“ (bez dĺžňa). Podobné pomenovanie astronóma ako „sluníčkař“ sa vyskytlo v roku 2000 aj v českej publicistike.
Český variant „sluníčkářka“ bol použila česká spisovateľka Irena Dousková vo svojej novele Oněgin byl Rusák (2006), kde ich opisuje ako rusalky, ktoré nosia dlhé sukne, vo vlasoch koráliky a ktoré sú „somračky jako vystřižený a zakládaj si na tom, jaký jsou něžný a poetický duše“. V rokoch 2004 až 2007 termín „sluníčkáři“ označoval v Českých motocyklových novinách majiteľov motocyklov, ktorí jazdia iba za pekného počasia. V českej internetovej jazykovej praxi bol potom termín v roku 2007 použitý aj na označenie vývojárov počítačovej firmy Sun či návštevníkov letných rockových festivalov. V roku 2012 sa označenie v článku časopisu Týden vzťahovalo na osadenstvo miestnosti na ministerstve dopravy, ktorá mala na podlahe koberec s veľkým motívom Slnka. Podľa Nejedlého mal pojem spravidla negatívne konotácie, ktoré majú tendenciu sa s rôznymi významami tohto termínu vracať.
V novšej slovenskej literatúre či publicistike sa termín v týchto významoch vyskytuje pomenej, azda i pre negatívne konotácie, ktoré postupne nadobudol (v astronomickom zmysle napríklad v článku novín SME z roku 2014, no objavuje sa aj jeho časopisecký význam).
Sociálna nálepka
Česko Dnes prevažujúci význam „slniečkára“ ako sociálnej nálepky pochádza z češtiny, kde sa pojem začal používať okolo roku 2013. Predpokladá sa, že vzniklo ako okazionalizmus (príležitostné slovo) v súvislosti s článkom publikovaným 28. marca 2013 v časopise Reflex, kde redaktor Jiří X. Doležal označil pojmom „sluníčkoví lidé“ osoby, „ktoré veria, že medzi ľudmi je viac tých dobrých než zlých“. Termín sa vtedy zaužíval najmä v súvislosti s únosom dvoch českých dievčat v Pakistane a následnými uštipačnými článkami o „slniečkových dievčatách“. Sémanticky teda mal byť termín odvodený od slnka ako symbolu pozitívnych javov, no v praxi nadobudol ironizujúci či sarkastický význam. Podľa jazykovedca Karla Oliva bol výraz pôvodne pejoratívny, mierne urážlivý, alebo skôr pohŕdajúci. Neskôr sa však jeho význam čiastočne menil a používal sa v urážlivom, ponižujúcom zmysle. Termín mal nahradiť pejoratívny pojem „pravdoláskar“ a označoval pôvodne prevažne multikultúrne zmýšľajúce osoby, neskôr aj oponentov niektorých konzervatívnych politikov, ako napríklad českého prezidenta Miloša Zemana. V 20. rokoch 21. storočia frekventovanosť termínu „sluníčkař“ čiastočne upadla, keďže ho v kontexte kultúrnych sporov prekryli iné termíny ako napríklad „chcimír“ a „chciválek“ v súvislosti s ruskou inváziou na Ukrajinu.
Zaujímavosťou je, že stránka českej Wikipédie o variante „sluníčkař“ našla odozvu aj v slovenskej odbornej literatúre.
Slovensko
Migračná kríza náhľad|Žiadatelia o azyl v niektorých európskych krajinách v období od 1. januára 2015 do 30. júna toho istého roku Na Slovensku sa pojem začal výraznejšie používať o čosi neskôr než v Česku, a to najmä od rokov 2015/2016. Pôvodne sa spájal s prerastajúcou migračnou krízou v Európe. Podľa politológov Radoslava Štefančíka a Iriny Dulebovej mediálny priestor v tom období ovládol slovenský premiér Róbert Fico, ktorý následne výrazne ovplyvnil celospoločenskú diskusiu o problematike, a „svojimi výrokmi intenzívne budoval pocit strachu“. V danom období sa zmenilo vnímanie migrácie a slovo „migrant“ získalo negatívne konotácie. Väčšina politických strán vystupovala viac či menej proti migrácii, keďže tento postoj prinášal politický zisk. Postoj požadujúci solidaritu s utečencami (prípadne s krajinami zasiahnutými migráciou) sa stal terčom kritiky politikov i časti spoločnosti. Osoby, ktoré nevystupovali proti migrácii, ale hľadali (často nepopulárne) riešenia na zmiernenie dopadov migrácie, respektíve im neprekážala solidarita s migrantmi a miera (prinajmenšom dočasného) multikulturalizmu začali byť v radikalizujúcej sa verejnej diskusii označované rôznymi pejoratívnymi označeniami. Adresátmi boli najmä predstavitelia liberálnych médií (najmä Denník N), prípadne ich čitatelia a prívrženci, no aj členovia mimovládnych organizácií či iní aktivisti pomáhajúci v utečeneckých táboroch. Podľa politológov Radoslava Štefančíka a Miroslava Hvastu (2019) termín označoval v jazyku extrémistov ľudí, „ktorí nepodľahli hystérii z migračnej vlny z roku 2015 a následnému populizmu slovenskej politickej elity“. Ako slniečkári začali byť označovaní aj seriózni vedci islamológovia či orientalististi, ktorí boli vnímaní ako „apologéti islámu“. V súvislosti s migráciou bol termín okrem konzervatívne orientovaných politikov komunikovaný aj od politikov, ktorí sú vo všeobecnosti vnímaní ako liberálni. V tejto súvislosti boli za extrémne považované aj niektoré vyjadrenia na adresu „bratislavskej kaviarne“ a „slniečkárov“ od predsedu strany SaS, Richarda Sulíka.
Posun významu zovšeobecnením Termín „slniečkári“ výrazne používali najmä krajne pravicoví politici zoskupení okolo ĽSNS a ich prívrženci. Toto politické spektrum výrazne ťažilo z migračnej krízy, a v rámci svojej komunikačnej stratégie začalo termínom označovať aj svojich širších ideologických odporcov. Začali šíriť naratívy, ktoré slniečkárov vykresľovali ako „kaviarenských povaľačov“, snovačov nepriateľských plánov či obhajcov „zvrátenej filozofie“. Označenie „slniečkár“ sa postupne abstrahovalo od problematiky migračnej krízy a začali ním byť dehonestujúco označovaní liberálne či progresívne orientovaní ľudia (často mladého veku a s vysokoškolským vzdelaním) či rôzni odporcovia konzervatívne sa profilujúcich politikov, respektíve ich afér (napr. aféra vymenovania Andreja Danka za kapitána v zálohe). Niekedy boli spájaní s prostredím prezidentského paláca, keďže prezidenti Andrej Kiska a Zuzana Čaputová boli kritikmi považovaní za liberálnych, respektívne progresívnych kandidátov.
S posunutým významom pojem uplatňoval napríklad aj Štefan Harabin (2019), ktorý slniečkárov spájal s podporou imigrácie, Američanmi (a ich potenciálnymi základňami na Slovensku), či s podporou (podľa Harabina fašistickej) Ukrajiny. Skupiny označované za slniečkárov tak začali byť predmetom rôznych konšpiračných teórií či demagógií. V dvojtýždenníku Kultúra bol napr. v roku 2020 publikovaný text: „[...] slniečkári a kaviarenskí povaľači v našej krajine v snahe umlčať najväčšie nebezpečenstvo pre ich zvrátenú filozofiu a mocenské chúťky v zastúpení prokuratúry SR rozdelili číslo 1488 na dve samostatné časti 14 a 88 a tieto pridelili dvom autorom: prvé dvojčíslie Dávidovi Laneovi a druhé dvojčíslie nacistickej numerológii, lebo takto to lepšie vyhovuje potrebám trestného stíhania na Slovensku“. Podobne spojil trestné stíhanie so „slniečkárstvom“ napríklad aj Róbert Fico, ktorý sa na adresu prokurátora, ktorý dal pokyn na jeho stíhanie vyjadril v zmysle, že je to „klasický prokurátor slniečkar, samozrejme, že je zaujatý.“
Začiatkom 20. rokov 21. storočia sa termín stal komunikačným nástrojom politikov z rôznych strán, ktoré sa profilujú ako konzervatívne, ako napríklad SNS, SMER-SD či Republika. Adresátom pojmu sa tak stala „dynamickejšia“ masa nepohodlných osôb, respektíve politických oponentov a ich podporovateľov. Za „slniečkára“ bol členmi strany SMER-SD označovaný napríklad aj ich bývalý spolustraník a niekdajší slovenský premiér Peter Pellegrini, ktorý si založil vlastnú (v tom čase voči strane SMER-SD de facto „schizmatickú“) sociálne-demokratickú stranu HLAS-SD, ktorá sa javila byť liberálnejšou a proeurópskejšou než strana SMER-SD. Neskôr strana SMER-SD tento postoj zrejme revidovala a po parlamentných voľbách v roku 2023 dokonca podporila Pellegriniho kandidatúru za prezidenta v prezidentských voľbách v roku 2024. Bežne je termín „slniečkári“ používaný konšpiračnými, či prinajmenšom kontroverznými médiami, ktoré sa prezentujú ako tzv. alternatívnenapríklad redaktormi periodika ZEM & VEK.
Pripisované vlastnosti a kritika