Ľudovít Močári - prídomok "Mocsáry de Bocsár" (aj Ľudovít Mocsáry, ; * 26. október 1826, Fiľakovské Kováče – časť Kurtáň – † 7. januára 1916, Andornaktálya) bol uhorský spisovateľ, politik, poslanec uhorského snemu, významná osobnosť politiky uhorskej nezávislosti 19. storočia.Ľudovít MOČÁRI (Mocsáry Lajos). In:
Od roku 1874 bol desať rokov predsedom Strany nezávislosti (), ktorá bola počas celej svojej existencie (do roku 1884, kedy sa zlúčila s Krajinskou osemaštyridsiatnickou stranou) zaťažená množstvom kontroverzií a absenciou vnútornej jednoty.
Močáriho politické myšlienky ohľadom postavenia národností v Uhorsku spôsobili jeho vzďaľovanie sa jeho vlastným spojencom. Politickú kariéru ukončil ako poslanec Rumunskej národnej strany. Od roku 1892 žil na svojom panstve v Andornaktályi. Vo svojich publikáciách a článkoch kritizoval nedostatky rakúsko-uhorského vyrovnania. V posledných rokoch života sa priblížil k myšlienkam občianskych radikálov.
Vyrovnanie – „deákovskú reálnu úniu“ nepovažoval za dobré riešenie. Desaťročia presadzoval zrušenie spoločných rakúsko – uhorských ministerstiev a inštitúcií. Už v polovici 50. rokov 19. storočia upozorňoval na dôležitosť národnostnej otázky. Spočiatku nesúhlasil s národnostným zákonom z roku 1868, ale s posilňovaním toho, čo nazýval šovinistickým trendom, napokon od všetkých vlád požadoval jeho dôslednú implementáciu.
V tlači a vo svojich publikáciách vyjadroval presvedčenie, že násilná maďarizácia a nespravodlivý volebný systém povedú ku katastrofe. V nemeckej expanzii videl oveľa väčšie nebezpečenstvo ako v požiadavkách nemaďarských národností v Uhorsku. Aby sa tomu zabránilo, odporučil spojenectvo so slovanskými národmi. Na druhej strane už v mladosti zastával názor, že Maďari sú prvými medzi národmi Karpatskej kotliny. Jeho odporcovia ho obviňovali z vlastizrady a vyslúžil si hanlivú prezývku „Mocsáriulu“. Nacionalistická tlač ho často označovala za bieleho havrana, či za Kassandru maďarskej politiky.
Pre vnímanie jeho osoby je charakteristická dvojznačnosť. Napriek tomu, že jeho život a tvorba sú podrobne spracované, jeho význam a odborný záujem o neho nie sú zďaleka také veľké, ako v prípade iných predstaviteľov uhorskej politiky obdobia dualizmu.
Životopis
Rodina a mladosť Narodil sa v kurtanskom kaštieli neďaleko Fiľakova a prežil tam väčšinu svojho detstva. Jeho rodičmi boli Imrich Močári ( 17941842 ) a Franciska Sréter (Fanny; 18051885 ). Jeho starými rodičmi z matkinej strany boli Ladislav Sréter ( 17841863 ) – hlavný slúžnovský sudca Novohradu a Eva Terézia Benická ( 17861813 ).
Jeho otec, Imrich Močári ovládal viacero jazykov, zaujímal sa o francúzsku kultúru a novinky zo sveta, no bol zdržanlivý a uzavretý človek. Napriek tomu, že navštívil Nemecko, Švajčiarsko, Francúzsko, Anglicko, Belgicko a Holandsko, svoje skúsenosti a rozsiahle znalosti verejnej správy mohol zúročiť len veľmi málo. Vrcholom jeho kariéry bol úrad zástupcu župného notára Novohradskej župy.
Jeho synov – štyroch bratov Močáriovcov spočiatku vzdelávali súkromní učitelia, ktorí ich učili jazyky, hudbu a prírodné vedy. V septembri 1841 Ľudovít Močári odchádza na lýceum do Prešova a neskôr na univerzitu v Pešti, na ktorej študoval históriu, algebru, filológiu a estetiku. Trikrát týždenne chodil aj na hodiny klavíra a francúzštiny. Zaujímal sa aj o politické dianie a zúčastnil sa fakľového sprievodu organizovaného na počesť Františka Deáka. Vlastenecké nadšenie ho podnietilo k písaniu divadelných hier. Jeho prvú hru a jedinú komédiu Milovník umenia uviedlo Národné divadlo.
Z dôvodu zanedbaného nádoru na nohe sa musel po roku 1841 liečiť v rôznych zariadeniach a uhorskú revolúciu prežil v kúpeľoch Jeseník v Česku. Domov sa vrátil až na jar 1850.
Práve v Jeseníku sa v roku 1848 spoznáva s rodinou Vešeléniovcov. Na žiadosť baróna Mikuláša Vešeléniho jeho manželku Annu Luxovú (18271865) učí Močári francúštinu. V roku 1851 – rok po smrti baróna sa Močári oženil s jeho vdovou. Spolu s novou rodinou sa usadil v najprv v Andornaktálya a neskôr v Kurtányi. V nasledujúcich rokoch nepriaznivo ovplyvnili jeho rodinný život dve okolnosti. Prvou bola opakujúca sa choroba manželky. Druhou hrozba sedmohradských poručníkov Vešeléniových detí, ktorí mali na starosti ich finančné zabezpečenie, že prestanú hradiť náklady na výživu detí, ak neprepustia na výchovu do Sedmohradska aspoň najstaršieho syna – Mikuláša. Dôvodom bol závet baróna Vešeléniho, ktorý stanovoval, že jeho vdova bola oprávnená vychovávať deti a využívať Vešeléniovský majetok len do času opätovného vydaja. Táto záležitosť sa vyriešila po rokoch hádok tak, že Anna Luxová dostala odstupné a chlapci Vešeléniovci boli až do matkinej smrti v roku 1865 vychovávaní v Kurtányi a Andornaktályi.
Spoločenský život Močáriho vstupom do verejného života bolo v roku 1855 vydanie publikácie Uhorský spoločenský život (A magyar társasélet). Toto dielo v čase vydania bolo označované za politický pamflet, ale aj za sociologické dielo. Hlavnou myšlienkou diela bolo konštatovanie, že feudalizmus skončil. Močári popisoval, že mnohé spoločenské skupiny sa menia, len aristokracia sa snaží ponechať si svoje staré práva.
Minulosť aristokracie je podľa Močáriho „bez národnosti“; občianstvo pozostáva z veľkej časti z ľudí cudzieho pôvodu a jeho počet je malý; roľníctvo túži po vzdelaní a je otvorené novému, ale jeho zaostalosť mu nedovoľuje vytvárať základy novej vzdelanosti. Len aristokraciu považuje Močári za vhodnú na zhostenie sa tejto úlohy. Veril, že nové občianstvo môže vzniknúť na troskách rozpadajúcich sa feudálnych sociálnych skupín. Na hranici starej a novej éry priznával, že v právnej rovine prebieha občianska transformácia, ale občianska spoločnosť ešte nebola vytvorená: „musíme sa stať plne civilizovaným európskym národom, nemôžeme zostať na polovicou Ázijským a na polovica Európskym.“Tóth, 1967. 58–66.; R. Várkonyi, 1973. 327–329.
Publikácia „Národnosť“ vľavo|náhľad|Titulka knihy Národnosť. Močáriho prvou publikáciou na tému národnostnej politiky bola Národnosť (A Nemzetiség), vydaná v roku 1858, ako reakcia na dielo Jozefa Eötvösa „ Vplyv dominantných ideí 19. storočia na štát “ ( A XIX. század uralkodó eszméinek befolyása az álladalomra). Keďže považoval za potrebné presvedčiť čitateľov o dôležitosti národnostnej politiky a význame vecí verejných v čase Bachovho absolutizmu, sedminu diela tvorí úvod, v ktorom okrem iného hovorí „náš národ ako politický aj ako spoločenský orgán je chorý“.
V 2. až 5. kapitole sa Močári venuje Eötvösovmu dielu. V 6. až 9. kapitole rozoberá slovanskú otázku, budúcnosť Slovanov a vzťah Ruska a panslavizmu. Močári plne zdieľal Eötvösovo chápanie slobody a rovnosti a súhlasil tiež s tým, že „samospráva je jediným liekom na neduhy našej doby“. Ich názory na národ a národnosť sa však rozchádzali. Podľa Močáriho sa Eötvös k tejto problematike vyjadruje posmešne a neempaticky a hoci „ako človek, ako vlastenec stojí v prvých radoch, zdá sa však, že pre národnosti cit nemá“. Zatiaľ čo podľa Eötvösa je národné sebauvedomenie synonymom túžby ovládnuť iné národy, Močáriho stanovisko je, že tieto dve spolu nesúvisia a túžba vládnuť slúži len dynastickým záujmom. K najdôležitejším myšlienkam diela sa Močári vracal aj v dielach, ktoré vznikali o desaťročia neskôr. Viaceré z nich súvisia s otázkou národnej nadradenosti, „pretože osud miešal národy, viaceré tvoria jednu vlasť“ a sú národy, ktoré sú „rozdelené na niekoľko častí a za svoju vlasť považujú územia proti sebe ohraničené.“ V krajine však „môže vládnuť len jeden národ“.Mocsáry, 1858. 52. Ak jednotlivé národy považujú za svoju vlasť iba časť svojho štátu, mali by sa rozdeliť a vytvoriť oddelené vlasti, tak ako to urobili Holanďania a Belgičania. V českom modeli sú už národy tak premiešané, že ich nemožno oddeliť. V tomto prípade bude vedúcim národom buď ten, ktorý má „prirodzenú prevahu“ nad ostatnými, alebo ten, ktorý si túto pozíciu vybojuje. V treťom modeli žije spolu niekoľko národov a jeden má „nadradenosť vo všetkých ohľadoch“, v tomto prípade „tento má byť smerodajným a vedúcim a ostatní sa musia uspokojiť s podriadenosťou, pretože budú trpieť v nekonečných neúspešných súbojoch.“ Typickým príkladom tohto typu je podľa Močáriho Karpatská kotlina, kde sa dá jednoznačne konštatovať nadvláda Maďarov. V každom prípade však platí, že zrieknutie sa vodcovskej úlohy nemôže znamenať stratu samotnej národnosti, jej jazyka, charakteru a zvykov.
Močári varoval, že nesprávne riešená národnostná otázka môže viesť k rozpadu alebo rozkúskovaniu Uhorska. Naznačovali to už konflikty, ktoré vyplávali na povrch počas uhorskej revolúcie, takže „je skutočným šťastím pre náš národ aj našu vlasť, že sme znemožnili pokračovanie začatej cesty“. Potláčať jazyk, kultúru a „a ďalšie národné vlastnosti“ iných národov a vnucovať im naše vlastné je „akt s veľmi pochybným výsledkom a pochybnou morálkou“. Netrpezlivosť a násilie spôsobujú nechuť a odpor.Mocsáry, 1858. 70–71. Tí, ktorí sa boja panslavizmu, považujú podľa Močáriho za prípustné brániť sa tým, že „skôr akoby nám malo byť niečo odobrané, my odoberieme niečo“.Mocsáry, 1858. 71–72.
Močári so zármutkom skonštatoval, že v uhorskom verejnom živote a tlači sa národnostná otázka považovala za nezaujímavú, aj keď „je to stála téma európskych novín“.
Program vo veci národnosti a národností Na jar roku 1860 videl, že spoločenská atmosféra nie je priaznivá na dlhšiu vedeckú diskusiu, a tak napísal stručnú programovú publikáciu – Program vo veci národnosti a národností (Programm a nemzetiség és a nemzetiségek tárgyában). Predovšetkým sa snažil ukázať dôležitosť národnostnej otázky. Vyzdvihol, že nenávisť voči absolutizmu zbližovala Maďarov a ďalšie národnosti, ale na oboch stranách bol strach z druhej strany oveľa silnejší ako ochota dohodnúť sa. Keďže národnosti sa báli Maďarov, ktorí trvali na svojich výsadách, Viedeň dokázala využiť situáciu proti Maďarom. Ako riešenie chcel Močári zastaviť maďarizáciu, zrušiť šľachtické výsady, zaviesť všeobecnú daňovú povinnosť, právo zastávať úrad a nadobúdať majetky. Domnieval sa, že vedľa hornej komory uhorského snemu (kde prevládali maďarské národné záujmy), by sa malo prispôsobiť zloženie dolnej komory pomerom národností v celkovom obyvateľstve. Podľa neho, koncentrácia vlastníctva pozemkov v maďarských rukách a existencia hornej snemovne mohli zabezpečiť – bez ďalších represií – maďarskú hegemóniu.
Na slovenských územiach považoval za účelné, aby šľachtické rodiny neprijímali nemaďarsky hovoriaci personál a za dôležité považoval aj tzv. „výmenné prázdniny“. Na „Felvidéku" tomu prikladal zvlášť väčší dôraz, pretože podľa jeho názoru mala slovenčina spomedzi národnostných jazykov najväčší vplyv na maďarčinu. V tejto súvislosti poznamenal: “Nemáme právo expandovať na úkor iných národností, keďže všetky naše kroky v tomto smere boli nespravodlivé a spôsobovali najškodlivejšie následky."Tóth, 1967. 79–82.
V otázke územnej autonómie sa domnieval, že tá je možná len pre Chorvátov, pretože v prípade ostatných národností bolo národnostné zloženie území kde žili príliš zmiešané, takže jedinou možnosťou zmeny by bolo presídlenie. Naliehal na vyhlásenie rovnoprávnosti s rumunským národom. Čo sa bezvýhradne musí zmeniť, je právo zúčastňovať sa na verejnom živote, vzdelávaní a verejnej správe používaním materinského jazyka.