náhľad|vpravo|Animovaná mapa zobrazujúca priebeh invázie Tento článok a jeho podstránky v podrobnej forme pojednáva o základných udalostiach Ruskej invázie na Ukrajinu ako súčasti širšieho Rusko-Ukrajinského konfliktu.
Pozadie invázie a predchádzajúce udalosti Niekoľko týždňov pred vpádom ruských vojsk na Ukrajinu, postupne pod zámienkou rozsiahleho vojenského cvičenia „Spojenecké odhodlanie,“ Ozbrojené sily Ruskej federácie v prihraničných oblastiach Ruska a Bieloruska sústredili asi 190 000 svojich príslušníkov, najrôznejšiu bojovú techniku a zásoby. Jednotky boli rozmiestnené v Rusku pri východnej a severovýchodnej ukrajinskej hranici, v južnom Bielorusku ako aj na okupovanom Kryme.
Tri dni pred inváziou bolo v ukrajinskom pohraničí pozorované rozmiestňovanie a preskupovanie ruských jednotiek do menších formácií rozptýlených v teréne mimo základní a cvičísk, čo naznačovalo prechod na väčšiu bojovú pripravenosť. Sústredené tu boli veľmi dobre vycvičené a vybavené jednotky na vysokom stupni modernizácie, vrátane špecialistov z jednotiek zvláštneho určenia Specnaz. Prítomné boli aj podporné jednotky určené na opravu na tankov, poľné nemocnice a pod.
Ruskí predstavitelia ešte v čase zhromažďovania vojsk niekoľkokrát odmietli, že by Rusko plánovalo vpád na Ukrajinu.
Svoju pripravenosť rýchlo nazhromaždiť dostatočne početné vojská pri hraniciach, ako aj súvisiace vojenské a diplomatické reakcie Ukrajiny a Západu na tieto kroky, si Rusi niekoľkokrát otestovali, naposledy na jar 2021. S odôvodnením, že vojaci majú preukázať, že dokážu chrániť svoju krajinu vtedy prebehlo rozsiahle vojenské cvičenie na okupovanom Kryme a pri hraniciach s Ukrajinou. Po jeho skončení bola časť personálu, vojenskej techniky a zbraní ponechaná na základniach v prihraničných regiónoch Ruska.
Podľa neskôr zverejnených spravodajských informácií Rusko plánovalo ovládnuť Ukrajinu do desiatich dní a celú ju anektovať do augusta 2022. O celom rozsahu plánov bola informovaná len malá skupina ruských predstaviteľov. O pláne na inváziu nevedeli ani zástupcovia veliteľov ešte niekoľko dní pred jej začiatkom, taktické vojenské jednotky dostali rozkazy len niekoľko hodín vopred.
Rusko plánovalo odštartovať inváziu masívnymi náletmi a raketovými útokmi proti ukrajinským vojenským cieľom, energetická a dopravná infraštruktúra mala byť uchránená a neskôr poslúžiť na urýchlenie pozemnej invázie a rozbehnutie okupácie. Plánovali obsadiť ukrajinské elektrárne vrátane jadrových, ovládnuť energetický systém krajiny, obsadiť letiská, vodné zdroje, centrálnu banku a parlament. Špeciálne služby mali za úlohu zajať alebo zabiť politické vedenie Ukrajiny, kalkulovali aj s útekom najvyšších vládnych predstaviteľov za hranice.
Ruská kontrarozviedka vopred zostavila štyri kategórie ukrajinských politických a vojenských predstaviteľov. Existoval zoznam tých, ktorí mali byť zavraždení, ďalších mali zastrašovať, kategória neutrálnych mala byť motivovaná k spolupráci. Štvrtá kategória boli ukrajinskí politici pripravení spolupracovať s ruskou vládou. V závere postupného podmanenia Ukrajiny Rusi plánovali priviesť učiteľov a úradníkov z Ruska, aby naštartovali „prevýchovu Ukrajincov“.
Ukrajinská spravodajská služba o pripravovanej ruskej invázii disponovala informáciami pokročilej miery dôveryhodnosti. Podľa zistení rozviedky bol deň začiatku invázie niekoľkokrát zmenený, 23. februára okolo 14:30 získala rozviedka jasné informácie, že začiatok bude nasledujúci deň o štvrtej ráno.
Pondelok, 21. februára 2022 Ruský prezident Vladimir Vladimirovič Putin verejne vyhlásil, že podpísal výnosy o oficiálnom uznaní Doneckej ľudovej republiky (DĽR) a Luhanskej ľudovej republiky (LĽR) za nezávislé štáty a nariadil vyslanie vojakov do týchto oblastí Tieto republiky, ktoré jednostranne vyhlásili nezávislosť po ruskej anexii Krymu a po ukrajinskej revolúcii v roku 2014, Rusko od začiatku ich existencie vojensky, finančne aj politicky podporovalo, de facto išlo o bábkové štáty Kremľa, ktorý ich ovládal.
Na území separatistickej DĽR a LĽR žili prevažne rusky hovoriaci občania, platilo sa rubľom, udelených tu bolo asi 700-tisíc ruských pasov. Rusko pritom dlhodobo prezentovalo doktrínu, že má zodpovednosť za všetkých rusky hovoriacich ľudí, aj keď sa po rozpade Sovietskeho zväzu ocitli mimo Ruskej federácie. Moskva súčasne obviňovala ukrajinskú vládu z útokov na rusky hovoriacich ľudí na Ukrajine, v separatistických republikách hovorila dokonca o cielenej genocíde. Konštatovala, že situácia sa nezlepšovala a preto musela vypočuť výzvy lídrov DĽR a LĽR o ich uznanie a konať v záujme ochrany ich občanov.
Uznanie DĽR a LĽR vytvorilo právny podklad pre ruskú inváziu na Donbas. Podľa rovnakej schémy Rusko postupovalo v Južnom Osetsku, čo v roku 2008 vyústilo do vojny v Gruzínsku. Uznanie separatistických republík zároveň definitívne ukončilo platnosť minských dohôd, ktoré v roku 2015 zastavili najhoršie boje na východnej Ukrajine.
Streda, 23. februára 2022 Ukrajinský prezident Volodymyr Olexandrovyč Zelenskyj obdržal jasné spravodajské informácie, podľa ktorých mala pripravovaná ruská invázia na Ukrajinu začať nasledujúci deň ráno. Prezident reagoval vydaním príslušných rozkazov vojenskému veleniu krajiny.
Február až apríl 2022: Začiatok invázie, postup na Kyjev, ústup zo severného frontu
thumb|alt= Vladimír Putin| Vladimír Putin v prejave odvysielanom 24. februára 2022 ráno oznámil začiatok špeciálnej vojenskej operácie na Ukrajine Vo štvrtok 24. februára 2022 o 4:00 ráno ruská armáda spustila rozsiahlu vojenskú operáciu zameranú na okupáciu územia Ukrajiny. Prvé ruské rakety zasiahli ciele na Ukrajine okolo 4:20 miestneho času, pretože nejaký čas trvalo, kým vystrelené rakety dosiahli svoj cieľ.
Vojenským akciám bezprostredne predchádzal prejav ruského Prezidenta Vladimíra Putina odvysielaný zo záznamu v ruskej štátnej televízii. Predostrel v ňom svoje rozhodnutie začať na Ukrajine špeciálnu vojenskú operáciu s cieľom vykonať „demilitarizáciu a denacifikáciu Ukrajiny.“
thumb|alt= Smery pozemnej invázie| Prehľadná mapka miest vzdušných útokov a prvotných smerov pozemnej invázie Súbežne s leteckou prípravou sústredenou na vojenské základne, centrá velenia, radarové stanice a letiská začali ruské vojská pozemnú inváziu z viacerých smerov. Vojská postupujúce z okupovaného Krymu obsadili na juhu Ukrajiny takmer celú Chersonskú oblasť vrátane samotného oblastného mesta Cherson, ďalej malú časť Mykolajivskej oblasti v okolí mesta Sinhurivka a južnú polovicu Záporožskej oblasti vrátane Záporožskej jadrovej elektrárne, najväčšej v Európe. Vojská postupujúce z Doneckej ľudovej republiky odsadili južnú časť zostávajúcej Doneckej oblasti v smere na Mariupoľ a spojili sa s vojskami postupujúcimi z Krymu. Postupom z Luhanskej ľudovej republiky a z územia Ruskej federácie obsadili Rusi takmer celý zvyšok Luhanskej oblasti s výnimkou území v okolí súmestia Severodoneck-Lysyčansk, obsadili tiež časti na východe Charkovskej oblasti a stredový pás v Sumskej oblasti. Spoločne s vojskami postupujúcimi z územia Bieloruska obsadili prihraničný pás na severe Černihivskej oblasti a v Kyjevskej oblasti postúpili pozdĺž pravého brehu rieky Dneper cez Černobyľskú zónu, ktorú obsadili celú vrátane jadrovej elektrárne, až ku Kyjevu k obciam Buča a Irpiň na jeho severozápadnom predmestí. Okrem týchto územných ziskov postúpila ruská armáda z východu po dvojici hlavných diaľnic zo Sumskej oblasti až ku Kyjevskému východnému predmestiu Brovary, konkrétne severnou vetvou po diaľnici M-02 a južnou trasou okolo mesta Pryluky. Tu však prechádzané územie nezískali pod svoju kontrolu, zdržiavali sa len v kolónach na hlavnej ceste. Dobre opevnené línie od Donecka po Lysyčansk, ktoré boli frontovou líniou od začiatku vojny na Donbase, teda od roku 2014, sa Rusom podarilo prekročiť len na niektorých miestach a aj to len v obmedzenom rozsahu.
Po prvých dňoch úspešného napredovania ruských pozemných vojsk pri obsadzovaní územia narazili ruské sily na logistické problémy ako aj odpor obrancov. Pre nedostatok pohonných hmôt a zneškodnenie niekoľkých vedúcich vozidiel sa zastavil konvoj vozidiel smerujúci z východnej hranice ku Kyjevu. Na dvoch prístupových cestách sa vytvorila až 60km dlhá zápcha znehybnených vozidiel ruskej armády. Ukrajinská armáda sa po prvotnom prekvapení skonsolidovala, dokázala sformovať účinnú koordinovanú obranu a zabrániť nepriateľovi v obsadzovaní ďalších území. Vystresovaní ruskí vojaci sa tak na prahu Kyjeva, najmä v obciach Irpiň a Buča, pod silnejúcimi protiútokmi ukrajinskej armády a každodennými vlastnými stratami dopúšťali celého radu vojnových zločinov voči civilistom.
Boj o letisko Hostomeľ Ruská armáda nakrátko ovládla aj letisko Hostomeľ neďaleko Kyjeva. Do bitky o letisko boli nasadené elitné výsadkárske jednotky Specnaz ruskej armády, ktoré boli až vo vzduchu informované o cieli misie a že nejde o súčasť cvičenia. Po prvotnom vrtuľníkovom výsadku a krokoch smerujúcich k ovládnutiu priestoru letiska narazili invázne vojská na tvrdý, odhodlaný odpor miestnych obrancov. Po improvizovanom zatarasení pristávacej dráhy mobilnými letiskovými kolesovými prostriedkami ako napr. snežné pluhy nemohli transportné lietadlá ruskej armády priviezť gardové úderné výsadkové divízie vybavené obrnenou technikou. Naproti tomu sa na miesto čoskoro dostavili brigády rýchlej reakcie Národnej gardy Ukrajiny vybavené ťažkým delostrelectvom. Hoci sa vo výsledku museli obrancovia z letiska stiahnuť, na konci dňa získali nad letiskom palebnú prevahu a vzdušné sily Ukrajiny ovládli nebo nad a v okolí letiska a rozbombardovaním pristávacej plochy definitívne znemožnili pristátie vojenských transportných lietadiel nepriateľa. Rusom sa síce podarilo pozície na letisku udržať až do príchodu prvých pozemných sledov, v ďalších bojoch tu však prišli o značné počty pozemnej bojovej techniky. Ruské jednotky tak dosiahli operačný úspech, nedokázali ho však prehĺbiť na strategickú výhodu.
Ruský neúspech pri zaisťovaní letiska Hostomeľ bol pre ďalší vývoj udalostí invázie kľúčový. Jeho získaním by Rusi získali strategicky veľmi výhodnú pozíciu na obkľúčenie a dobytie Kyjeva a zajatie politických špičiek krajiny.
Ústup zo severného frontu thumb|alt= Obsadené územia|Prehľadná mapka obsadených území pred začiatkom sťahovania okupačných vojsk zo severných častí Ukrajiny. Šrafované oblasti sú sporné územia, ktoré nemala pod plnou kontrolou ani jedna zo strán. V druhej polovici marca bolo jasné, že ruský pokus o bleskové podmanenie Ukrajiny zlyhal. Rozkaz na ústup od Kyjeva a severných oblastí Ukrajiny bol ruským velením vydaný 29. marca, vojská sa z oblastí postupne stiahli v niekoľkých nasledujúcich dňoch. Ukrajinská armáda následne v uliciach a domoch obcí Irpiň a Buča objavila desiatky zastrelených a umučených civilistov ako aj masové hroby. Obrázky zmasakrovaných obyvateľov obleteli svet, vyvolali vlnu odsúdenia a motivovali spojencov Ukrajiny k rozsiahlym dodávkam zbraní a ďalšej vojenskej i humanitárnej pomoci. Začiatkom apríla podobne reagovalo aj Slovensko, ktoré Ukrajine darovalo svoj systém protivzdušnej obrany S-300.
Po stiahnutí Rusov a uzavretí severného frontu sa ruské sily presunuli a preskupili a svoju pozornosť obrátili na získanie kontroly nad zvyškami Charkovskej, Luhanskej a Doneckej oblasti.
Ďalšie významné udalosti Prístavné mesto Mariupoľ bolo obliehané prakticky od začiatku invázie až do polovice mája 2022. V ťažkých mestských bojoch ruské sily postupne zatláčali obrancov do stále menšieho priestoru, až ostali zabarikádovaní v rozľahlom a spletitom komplexe oceliarní Azovstaľ s rozsiahlymi podzemnými priestormi. Bojovníci pluku Azov, ktorí tu uviazli, kládli aktívny odpor a viazali na seba značné množstvá ruských vojsk. Napriek zhoršujúcemu sa postaveniu, zraneniam a stratám, stenčujúcim sa zásobám munície a potravín ukončili obranu priemyselného kombinátu až 16. mája na priamy rozkaz vrchného velenia.