Česká literatúra v rokoch 1945 – 1990
Po roku 1945 sa situácia v literatúre vyvíjala trochu zložitejším spôsobom ako to bolo dovtedy: Svet sa jednak rozdelil na dva tábory – socialistický a kapitalistický a aj do západnej literatúry začali vstupovať vplyvy východných kultúr. Demokratický tábor sa vyvíjal ďalej normálnym smerom. Časť autorov v tomto smere sa nevenovala politike vôbec, časť ju brala do úvahy iba okrajovo a časť sa politike venovala. Túto časť spektra autorov môžeme ďalej deliť na tých, ktorí podporovali demokraciu a kapitalizmus, a tých, ktorí podporovali socializmus.
V socialistickom tábore bola situácia celkom iná, literatúru tu môžeme rozdeliť na: Oficiálna literatúra, ktorá bola vždy politická, všade sa zdôrazňovali „výhody“ socializmu. V niektorých dielach oficiálnej literatúry bol socializmus propagovaný priamo, v iných dochádzalo k takzvanej skrytej propagácii (rozprávky, dokumenty, beletria, a podobne). Táto literatúra sa ďalej dá rozdeliť na: Autorov propagujúcich socializmus Autorov snažiacich sa písať nepoliticky – sú to spisovatelia, ktorí sa politike snažili dôsledne vyhýbať, napriek tomu museli do svojich diel vždy pridať nejakú pasáž oslavujúcu úspechy socializmu, atď. Disent – diela týchto spisovateľov vychádzali väčšinou v samizdate alebo v cudzine. Prosocialistický disent – ľudia, ktorí nevychádzali z principálne anti-socialistických alebo anti-komunistických pozícií. Väčšina z nich dúfala v reformu socialistického režimu, nie jeho koniec. Protisocialistický disent – ľudia, ktorí naopak vychádzali z anti-socialistickej pozície (napr. kresťansko-katolíckej alebo konzervatívnej). Emigrácia – títo ľudia sa buď prispôsobili svetu v ktorom žili a zapojili sa do západnej tvorby (potom ich tvorbu možno rátať do tvorby štátu, v ktorom žili), alebo ich tvorba bola politicky orientovaná a potom sa zapojili do jednej zo vzniknutých skupín (buď boli obdobou disentu – Artur London, alebo mali protisocialistické zmýšľanie Pavel Tigrid). Ľavicový disent a exil sa často pokúšal vytvoriť akúsi „tretiu cestu“.
V tom čase sa česká literatúra uzatvorila do socialistického bloku a tým sa odrezala od svetovej literatúry.
Roky 1945 – 1948
V rokoch 1945 – 1948 (predovšetkým zo začiatku) literáti nadväzovali na predvojnovú literatúru. Onedlho sa však začali objavovať rôzne obmedzenia, a literatúra začala pomaly smerovať k takzvanému socialistickému realizmu. V tom čase začali odchádzať do exilu prví spisovatelia. Zároveň došlo k vyháňaniu sudetských Nemcov, s ktorými odišla aj väčšina nemecky píšucich spisovateľov, ktorí samozrejme ovplyvňovali českú kultúru (napríklad Josef Mühlberger).
V tomto krátkom období je samozrejme najčastejšou témou diel druhá svetová vojna, kedy sa spisovatelia a predovšetkým básnici, snažili vyjadriť svoju bolesť a túžbu po tom, aby sa neopakovali podobné hrôzy. Zároveň mnohí autori dávajú najavo svoje sklamanie zo západu, ktorý vinia z pasivity a naopak ukazujú svoje sympatie k ZSSR (František Halas, Vladimír Holan, František Hrubín, Jan Zahradníček, ale aj Vladimír Vokolek; Jan Drda). V tomto období bola po prvý raz vydaná Reportáž psaná na oprátce od J. Fučíka. V slovenčine Reportáž zpod šibenice.
V roku 1946 zvolal Syndikát českých spisovateľov zjazd, na ktorom sa objavila téma vzťahu politiky a literatúry, k čomu sa vyjadril v úvodnom prejave prezident Edvard Beneš (autorom prejavu bol Václav Černý). Z prejavu vyplývalo, že prezident zastáva názor slobody slova, ale neposkytol žiadne záruky ani prísľub, že sa bude snažiť tento trend podporovať. Aj preto na zjazde prevážil opačný názor, že spisovatelia majú spolupracovať s národom a pomáhať budovať štát.
Po roku 1946 niektorí spisovatelia začali pochybovať, či je cesta, po ktorej sa český národ po vojne vydal, tou najlepšou možnosťou (napríklad František Halas). Tieto pochybnosti zosilneli po správach o kultúrnych čistkách, ktoré v tom čase prebiehali v ZSSR. Proti týmto čistkám sa z českých autorov, až na výnimky (Jan Slavík, Edvard Valenta), nikto nepostavil. Celkom mimo diania bola takzvaná katolícka skupina, ktorá už na zjazde spisovateľov nemala žiadny vplyv.
V tomto období sa začali presadzovať mladí spisovatelia, niektorí z nich už na seba upozornili tesne pred vojnou alebo počas nej, často v súvislosti so skupinou 42: Jan Hanč, Ivan Blatný, Josef Kainar, Jaromír John.
Roky 1948 – 1956 V roku 1948 došlo k „víťazstvu pracujúceho ľudu“, po ktorom bola časť autorov zakázaná, diela niektorých starších autorov boli sťahované z knižníc (prvý zoznam zakázaných autorov vyšiel už v roku 1948), toto sťahovanie najviac postihlo univerzitné knižnice. Staré západné literárne vzory boli nahradzované novými – sovietskymi. Dochádzalo k rušeniu knižníc (predovšetkým kláštorných). Pri tomto trende nerozhodovala literárna kvalita, ale takzvaná „socialistická morálka“ a vôľa podrobiť sa jej.
Je zaujímavé, že časť spisovateľov, ktorí pred druhou svetovou vojnou bojovali za socializmus, ako za cestu väčšej slobody, nebojovali proti obmedzovaniu týchto slobôd, ale často sa na obmedzovaní aj aktívne podieľali.
Už v apríli 1948 bol zvolaný Zjazd národnej kultúry, ktorý celkom ovládli komunisti (Václav Kopecký, Zdeněk Nejedlý a Ladislav Štoll).
Na prelome rokov 1948 a 1949 došlo k vytvoreniu Zväzu československých spisovateľov, ktorý nebol otvorenou organizáciou, ale naopak, o prijatí do neho rozhodovalo výberové konanie, ktorým neprešli najznámejší spisovatelia (napríklad Jaroslav Seifert a Karel Teige). Zväz zvolal svoj prvý zjazd na jar 1949 a potvrdil na ňom už nastupujúce trendy. Výsledkom zjazdu bola okrem iného takzvaná Akcia pracujúcich s literatúrou, ktorá priniesla súťaže o najlepšie (najangažovanejšie) dielo v mnohých podnikoch. Títo ľudia mali nahradiť takzvaných „buržoáznych spisovateľov“. Vďaka tejto akcii sa do literatúry dostali napríklad: Marie Dušková, Otto Ježek, Jiří Havel. Podobne servilne k novému režimu písali napríklad vnuk slávneho spisovateľa Stanislav Neumann, Jiří Stano, Lenka Hašková, Zdeněk Pluhař a Alexej Pludek. Menovaní spisovatelia sa samozrejme pokúšali presadiť aj v ďalších etapách tohto obdobia, ale ich úspechy už neboli tak prenikavé.
Veľmi zaujímavé, a aj na české pomery zvláštne, je konanie Vítězslava Nezvala: ten je síce nadšený socializmom, kvalita jeho tvorby prudko klesala, ale nevynechal jedinú príležitosť ako sa zastať svojich známych (aj neznámych) perzekvovaných, či súdených literátov. Táto činnosť ho stavia do iného svetla, než v akom bol často prezentovaný. Zaujímavé je sledovať aj tvorbu a činy J. Wericha, o ktorom sa rozhodne nedá povedať to, čo o Nezvalovi. Werich sa nezastal nikoho zo svojich blízkych, ktorí boli odsudzovaní či zakazovaní, hoci aj on bol prominentom nového režimu.
V tomto období písali prosocialisticky aj spisovatelia, ktorí po čase svoj názor úplne zmenili a dostali sa tak na opačný pól českej literatúry – teda na zoznam zakázaných autorov (Milan Kundera, Miroslav Červenka, Karel Šiktanc, Pavel Kohout, Jiří Šotola, ale aj Ludvík Aškenazy), alebo sa aspoň stávali apolitickými (Miroslav Florian).
Dá sa povedať, že existovalo minimum mladých spisovateľov, ktorí by mohli vydávať knihy a zároveň by písali nepoliticky (Jarmila Loukotková, Karel Ptáčník).
Katolícka literatúra bola celkom zakázaná a o jej autoroch sa dá povedať jediné: kto neodišiel do exilu, bol väznený (napríklad Jan Zahradníček a František Daniel Merth).
Samizdatová literatúra takmer neexistovala, pretože za jej šírenie boli veľmi tvrdé tresty (extrémne až trest smrti) a bolo veľmi ťažké rozšíriť ju ďalej mimo okruhu svojich známych. Najznámejšiu samizdatovú literatúru robil Vratislav Effenberger a s ním prakticky celá surrealistická skupina. V januári – októbri 1951 vydávala surrealistická skupina zborníky, každé číslo (mesačník) vyšlo v jednom exemplári, ktorý si potom požičiavali; zachovalo sa z nich iba 9, jedno číslo zabavila a zlikvidovala polícia.
Väčšina odborníkov považuje za samizdat aj verše J. Zahradníčka a iných, ktorí svoje verše nepísali a šírili ich ústne medzi spoluväzňami. Časť veršov vyšla v rôznych výberoch, väčšinou samizdatovo či exilovo po roku 1968.
Mnoho spisovateľov, ktorí nemohli publikovať, písalo takzvane „do zásuvky“, ich diela vyšli neskôr – niektoré po roku 1963, iné v samizdate či exile po roku 1968, niektoré diela tej doby vyšli až po roku 1989 a niektoré dokonca ešte neboli vydané vôbec. Tieto diela samozrejme čítal úzky okruh priateľov, ale za samizdat v pravom slova zmysle sa považovať nedajú.
Aj keď v tom čase odišiel do exilu značný počet nádejných literátov, exilová literatúra sa ešte len formovala a zo začiatku netvorila kompaktný celok; na domácu literatúru nemala žiadny vplyv a v Česku neboli ich diela ani vydávané. K pašovaniu tejto literatúry dochádzalo skôr výnimočne (Milada Součková, Egon Hostovský, Ivan Blatný, Viktor Fischl).
Divadlo V marci 1948 prijalo Národné zhromaždenie takzvaný „divadelný zákon“. Ten výrazne obmedzil moc a samostatnosť divadiel. Garantami socialistického smerovania divadiel sa stalo Ministerstvo informácií a osvety (vedené Václavom Kopeckým) a Ministerstvo školstva vedy a umenia (vedené Z. Nejedlým). Tieto ministerstvá vytvorili poradné orgány, teda Divadelno propagačnú komisiu, respektíve Divadelnú a dramaturgickú radu, pomocou ktorej riadili divadelnú činnosť. Tieto orgány mohli ovplyvňovať personálne obsadenie vedenia divadiel, hodnotili prácu režisérov a ovplyvňovali dramaturgov.
Bol vyvíjaný tlak na „osvetovú“ činnosť pomocou divadelných časopisov, fakúlt, seminárov. Mnoho divadiel postupne zmenilo nielen prevádzkovateľov, ale aj svoj názov (napríklad Mestské divadlo na Vinohradoch bolo pridelené armáde a premenovalo sa na Divadlo československej armády).
Divadelníctvo sa tak stalo celkom poplatné režimu, tvorba bola hodnotená predovšetkým z ideového hľadiska, hrali sa predovšetkým sovietske hry, z repertoárov divadiel takmer zmizli klasické hry. Vznikali hry, v ktorých hrdinský sovietsky partizán porazil pluk nemeckých vojakov, prípadne hry, v ktorých sa mladý odporca komunizmu nakoniec spamätá a stane sa tiež komunistom, atď.
Samozrejme, že aj v tejto oblasti sa presadila budovateľská tvorba, obľúbenou témou boli takzvané výrobné drámy, ktorá sa odohrávali v továrni, na stavbe, a podobne, končili prekročením plánu, odhalením záškodníka, alebo boli obe témy prítomné v jednej dráme. Mnoho autorov písalo hry, ktoré nabádali k vyšším výkonom, napríklad Ladislav Bublík, či Vašek Káňa s dielom Parta brusiče Kahana a Miloslav Stehlík.
Ďalšou obľúbenou témou boli hry zo „socialistickej minulosti“, cieľom ktorých bolo ukázať genialitu komunistami obľúbených historických postáv a dať tak národu „príklad“, František Rachtík (Hra o Janu Žižkovi s předjitří), Milan Jariš (Boleslav I. a Patnáctý březen), veľmi angažovaný bol tiež Vojtěch Cach (Mostecká stávka a Pevnost na severu).
Jediným významnejším autorom tej doby sa stal Vratislav Blažek, predovšetkým hrou Kde je Kuťák?
Roky 1956 – 1968
Po Stalinovej smrti (1953) cítili vedúci predstavitelia, že stav, v akom sa politický systém nachádza, je neudržateľný a že je potrebné ho reformovať.
V ZSSR vystúpil na XX. zjazde KSSZ (1956) Nikita Sergejevič Chruščov a odsúdil stalinizmus (prejav bol samozrejme tajný). Na II. zjazde československých spisovateľov (1956) sa spisovatelia vyjadrili k problémom cenzúry – nežiadali jej zrušenie – iba uvoľnenie a predseda zväzu J. Seifert sa dokonca zastal väznených literátov, ďalší kto veľmi odvážne vystúpil proti vtedajšej kultúrnej politike bol František Hrubín. Je potrebné ustavične pamätať na to, že prevažná väčšina literátov nebola protikomunisticky zameraná a naozaj verila v socializmus s ľudskou tvárou, takmer nikto z nich sa neusiloval vrátiť kapitalizmus. Pochopenie, že socializmus sa nedá reformovať, prišlo až po roku 1968.