Jean-Michel André Jarre [žán mišel žar] (* 24. august 1948, Lyon, Francúzsko) je francúzsky hudobník a skladateľ. Je považovaný za jedného z priekopníkov elektronickej hudby a tiež inovátora pre jeho veľkolepé koncerty na voľnom priestranstve, obsahujúce laserovú show, svetlá a ohňostroje, miešanie hudby s architektúrou a prostredím. Predal vyše 100 miliónov albumov a singlov.
Je držiteľom Guinnessovho rekordu za usporiadanie najväčšieho koncertu (Moskva, 1997), ktorého sa zúčastnilo vyše 3,5 milióna divákov. V rokoch 2008, 2010, 2016 a 2024 koncertoval aj v Bratislave a Košiciach.
Jarre je veľvyslancom dobrej vôle () pri UNESCO ako celebrita priťahujúca pozornosť na túto organizáciu. Na počesť Jeana-Michela a jeho otca Mauricea Jarra bol pomenovaný asteroid 4422 Jarre.
Hudobná kariéra
1948 – 1975 Záujem o hudbu v Jeanovi Michelovi vzbudil jeho starý otec André Jarre. Do svojich ôsmich rokov trávil u starých rodičov každý rok 6 mesiacov. Jeho starý otec hrával na hoboji, bol inžinier a vynálezca. On vymyslel aj prvý hudobný mixážny pult pre Radio Lyon. Starý otec daroval Jeanovi Michelovi aj jeho prvý gramofón. Jarre bol schopný sledovať so starým otcom pouličných umelcov pri práci, čo malo veľký vplyv na jeho neskoršiu prácu (Jarre využíva starý verklík pri svojich koncertoch či dokonca zložil skladbu, ktorého hlavným nástrojom je práve tento pouličný hudobný nástroj). Starý otec ho aj motivoval k štúdiu hry na klavír. Všeobecný záujem o hudobné nástroje vyvolali jeho návštevy blších trhov na Saint-Ouen, kde mala jeho mama obchod so starožitnosťami. Často sprevádzal svoju mamu do parížskeho jazzového klubu „Le Chat Qui Pêche“, kde sa zoznámil so saxofonistami Archie Sheppom a John Coltraneom, a trumpetistami Don Cherrym a Chet Bakerom. Tí mu vysvetlili, že hudba môže byť opisná aj bez textu. Vplyv na neho malo aj súdobé maliarske umenie, hlavne diela francúzskeho maliara Pierra Soulagesa. Pochopil, že aj v hudbe môžu byť viaceré textúry a hudobný skladateľ môže pôsobiť ako maliar s frekvenciami a zvukmi. V roku 1965 založil skupinu nazvanú Mystère IV. Koncom 60. rokov začal experimentovať s kazetovými slučkami, rádiami a ďalšími elektronickými zariadeniami, až kým sa v roku 1968 stal členom Groupe de Recherches Musicales pod vedením Pierra Schaeffera, „otca“ Musique concrète, kde sa zoznámil so syntetizátormi. V tomto roku vydal aj svoj prvý hudobný singel La CageErosmachine. Bol aj prvým skladateľom, ktorý zložil baletnú elektronickú kompozíciu Aor (hebrejsky „svetlo“) pre Štátnu operu v Paríži v roku 1971. V nasledujúcom roku 1972 vydá svoj prvý album Deserted Palace. V tom istom roku zloží hudbu k filmu Les Granges brûlées (Spálené stodoly) s Alainom Delonom v hlavnej roli. Vytvára hudbu pre televíznu reklamu, zvučky, či divadlo. V nasledujúcich rokoch spolupracuje s viacerými francúzskymi umelcami a spevákmi. Zloží hudbu pre Patricka Juveta, Christopha, Francoise Hardyovú a Gérarda Lenormana.
1975 – 1979 V polovici 70. rokov podpísal nahrávaciu zmluvu so spoločnosťou Polydor. Jeho prvý album, Oxygène, bol vydaný v roku 1976. Ide o prvý album na svete, ktorý bol nahratý v domácom štúdiu Jarra a nie v hudobnom nahrávacom štúdiu. Žiadne z vtedajších nahrávacích štúdií nedôverovalo tomuto albumu. Jean-Michel Jarre o tom hovorí: Na rozdiel od jeho hudobnej konkurencie, ako napríklad tvrdý a futuristický zvuk Kraftwerku (ktorého skladbe Mitternacht z roku 1974 sa Oxygène miestami výrazne podobá), alebo viac „kozmický“ a temný Tangerine Dream, mal Oxygène bohatý, priestorový a silne melodický zvuk. Bol komerčne úspešný na celom svete. Skladba Oxygène (Part IV) bola vydaná ako singel a stala sa najznámejšou elektronickou skladbou vôbec. Len z albumu Oxygène sa predalo vyše 15 miliónov albumov.
V roku 1978 bol vydaný jeho druhý album Equinoxe. Jarre vyvinul svoj zvuk, pridal viac dynamiky a rytmických elementov, hlavne skvelým použitím sekvencovania basových liniek. Väčšina z toho bola dosiahnutá pomocou vlastného vybavenia, ktoré navrhol jeho spolupracovník Michel Geiss. Po vydaní albumu nasledoval koncert na Place de la Concorde v Paríži v roku 1979. Tento koncert navštívilo milión ľudí, čo bol Jarreho prvý zápis do Guinnessovej knihy rekordov za najväčší dav ľudí na koncerte na voľnom priestranstve. Koncert sa konal v 14. júla ako súčasť osláv. Samotný Jarre bol prekvapený z tak veľkej návštevy napriek tomu, že na tomto koncerte nepoužil žiadnu z laserových show, ale len hudbu, svetlá a ohňostroje. Tak, ako to bolo zvykom so západnou hudbou, podarilo sa hudobným redaktorom v bývalom režime presadiť „západnú“ hudbu v podobe zvučiek a jinglov. V prípade Jeana-Michela Jarra sa nám v 80. rokoch každý večer pripomínala skladba Equinoxe 5 v podobe zvučky počasia (v podaní britskej skupiny The Shadows).
1980 – 1989 Začiatkom roka 1981 vydáva svoj tretí štúdiový album Magnetic Fields. Album obsahuje 5 skladieb. Tak ako v prípade predchádzajúcich albumov, aj tu sú názvy skladieb označené len číslovkami. V októbri 1981 sa stal Jarre prvým západným umelcom, ktorému bolo dovolené uskutočniť koncert v Číne. Za úspechom stojí, že britská ambasáda darovala pekinskému rádiu v roku 1981 albumy Oxygène a Equinoxe. V rádiách sa tak po prvýkrát hrala západná hudba. Keďže šlo o inštrumentálnu hudbu, nebola ani v rozpore s komunistickou ideológiou. Následne čínska vláda pozvala Jeana-Michela Jarra, aby zahral koncerty. Šlo o sériu koncertov v mestách Peking (dva koncerty) a Šanghaj (tri koncerty). Kým koncerty v Pekingu boli určené hlavne úradníkom, na koncerty v Šanghaji prišla aj verejnosť. Samozrejme, koncerty sa nezaobišli bez problémov. Prvým bolo, že organizátori museli vypnúť elektrinu v štvrti, kde sa konal koncert. Spotrebovala ju aparatúra na koncerte. Druhým fakt, že polovica publika v Šanghaji opustila halu pred 22.00 hod., aby mohli stihnúť posledné linky mestskej dopravy. Tieto koncerty boli aj prvé, kde použil svoju legendárnu laserovú harfu. Na koncerte mimo svojej tvorby prerobil aj tradičnú čínsku skladbu „Fishing Junks at Sunset“. Tým, že jeden z koncertov bol vysielaný aj čínskym štátnym rozhlasom, šlo o jeden z prvých najsledovanejších koncertov v novodobej histórií. Hovorí sa až o 500 miliónovej počúvanosti. Z koncertov vychádza jeho prvý koncertný album Concerts in China, na ktorom sú aj skladby z predchádzajúcich albumov, ale aj niekoľko nových skladieb. Jedna z tých nových – „Arpegiator“ – sa objavila aj v americkom kultovom filme 9 1/2 týždňa s Kim Basingerovou v hlavnej roli.
V roku 1983 bol Jean-Michel požiadaný, aby zložil hudbu pre výstavu umenia s názvom Orrimbe show, ktorá sa zaoberala témou supermarketov. Jarre sa rozhodol vytvoriť album s názvom Musique Pour Supermarché (Hudba pre supermarkety) v jednom exemplári. Album bol zložený a nahraný medzi februárom a májom 1983 s dĺžkou 30 minút. Výstava Orrimbe show sa konala v júni 1983 a na jej záver boli vystavené diela predané v aukcii. Jarre sa rozhodol predať jediný exemplár albumu tiež v aukcii, pričom zničil všetky matice a dosky. Aukcia sa konala 6. júla 1983 v aukčnej sieni Hotel Drouot v Paríži. Obal albumu obsahoval 11 Polaroidov z nahrávania a po aukcii bol pridaný ďalší s fotografiou nového majiteľa. Víťaz aukcie, M. Gerard, zaplatil 69 000 frankov (približne 8 300 dolárov v roku 1983) za jediný exemplár albumu. Ku kúpe albumu sa viaže historkapán Gerard mal autonehodu, pri ktorej upadol do kómy. Keď sa z nej prebudil, z rádia počul hrať koncert Jarra v Číne. Ako sa po aukcií vyznal Jarrovi„Vaša hudba ma prebudila do života“. Po aukcii sa táto platňa odvysielala len raz na Rádiu Luxembourg. Pri jej odvysielaní bol prítomný aj samotný Jean-Michel, ktorý oslovil poslucháčov slovami „Piratez-moi!“ (dosl. Pirátujte ma!), aby si jeho album nahrali. Jeho výzvu vypočulo viacero poslucháčov a dodnes kolujú nelegálne kópie albumu „Musique Pour Supermarché“.
V roku 1984 vydáva album Zoolook. Je plný samplerov a využíva v ňom aj niektoré zo skladieb, ktoré vyšli na zničenom albume Musique pour supermarchés (išlo o skladby „Diva“, „Blah Blah Café“ a „Ethnicolor II“). Ide o prvý album, kde je počuť aj ľudský hlas, nie však spev. V skladbe „Diva“ je počuť recitál od Laurie Andersonovej. Jarre mal aj úspech so skladbou „Zoolookologie“, ktorá sa prebojovala do tanečných hitparád.
náhľad|Koncert v americkom meste Houston 5. apríla 1986.
V roku 1985 dostal Jean-Michel od Houstonskej štátnej opery ponuku usporiadať koncert v americkom Houstone pri 150. výročí vyhlásenia nezávislosti Texasu. Zároveň šlo aj o oslavu 25. výročia Johnsonovho vesmírneho centra NASA. Jean-Michel pozvanie prijal a k veľkolepému koncertu pripravil ďalší štúdiový album Rendez-vous. Album nahral v rekordne krátkom čase a bol do značnej miery inšpirovaný práve nadchádzajúcim veľkolepým koncertom. Vyšiel v roku 1986. Aj na tomto albume použil časť skladby z Musique pour supermarchés v skladbe Rendez-vous 3. Nadchádzajúci koncert v Houstone bol plný veľkolepých príprav. Jednou z nich bolo, že mal hrať duet s astronautom a jazzmanom Ronaldom McNairom, Ten žiaľ zomrel počas nehody raketoplánu Challanger. Práve táto tragédia ohrozila tento koncert. Ten sa však uskutočnil a bol aj poctou pre posádku Challengeru. Na koncerte sa premietali laserové projekcie na mrakodrapoch, doprava v meste bola kompletne odklonená a Jarre prepisoval vlastný rekord v návštevnosti. Na koncert prišlo 1,5 milióna divákov. Hneď na to uskutočnil ďalší zo série veľkolepých koncertov, teraz v rodnom Lyone počas návštevy Jána Pavla II. Koncert sa odohrával pri brehu rieky Rhôna. Na koncert sa prišlo pozrieť 800 tisíc návštevníkov vrátane pútnikov. Pápež požehnal koncertu a sledoval ho z katedrály nad mestom. Z oboch koncertov vyšiel druhý koncertný album Cities in Concert, ktorý spája v sebe hudobný záznam z oboch miest.
V roku 1988 vydáva ďalší zo série albumov. Teraz s názvom Revolutions. Do značnej miery názov albumu korešponduje s jeho ďalším projektom – veľkým koncertom v Londýne. Preto na albume nájdeme symfonickú skladbu „Industrial Revolution“ ako poctu britskej industriálnej revolúcii z konca 19. storočia, či spoločnú skladbu „London Kid“ s frontmanom kapely The Shadows – Hankom Marvinom. Na albume sú však aj skladby, ktoré akoby predznamenali nové zmeny v Európe – „Revolutions“ či „The Emigrant“. Ako miesto koncertu vybral Jarre londýnsku prístavnú časť Dockland. Aj kvôli atmosfére stavieb a aj kvôli príležitosti, že v tom čase sa menili na novú mestskú časť. Pôvodne mal byť koncert pre milión divákov, ale radnica nedovolila tak veľký koncert a z jedného boli dva menšie. Prípravy na koncert boli veľkolepé. Pódium bolo na rieke, jednu z budov pretreli špeciálne na bielo, aby na nej mohla byť projekcia. Na koncert bol prizvaný aj Hank Marvin, po ktorého poslal osobné lietadlo sám Jarre až do Austrálie. Problémy sa žiaľ nevyhli obom koncertom, pretože ich sprevádzala prietrž mračien. Z týchto koncertov je aj známy výrok Jarra „Žaby majú radi dážď“. Ide o dvojzmyselnosť na škaredé počasie a na označenie Francúzov ako „žaby“. Aj z tohto koncertu vyšiel koncertný album Live resp. Destination Docklands.
1990 – 1999 V roku 1990 Jarre vydal ďalší z albumov Waiting for Cousteau. Inšpiráciou mu bol známy francúzsky moreplavec a oceánológ Jacques-Yves Cousteau, ktorému aj k jeho 80. narodeninám venoval aj tento album. Na albume sa nachádzajú 4 skladby, pričom prvá z nich, ktorá má rovnaký názov ako album, je celá vytvorená počítačom. Ide o náhodne generované tóny v trvaní skoro 45 min. Táto skladba bola častokrát hraná pred koncertami Jeana-Michela, keď ešte diváci prichádzali a usádzali sa pred vystúpením. V tomto roku prepisoval po tretíkrát svoj rekord v návšteve koncertu v Guinnessovej knihe rekordov a to vďaka koncertu v La Défense v Paríži, ktorý sledovalo vyše 2,5 milióna ľudí. Tento koncert venoval aj demokratickým zmenám vo východnom bloku.
vľavo|náhľad|Jean-Michel Jarre v roku 2016 na Filmovom festivale v Cannes.